Priateľstvo je vzácna vec, ale kniha už menej, aj keby bola celá len o priateľstve, lebo prevádza nevýslovné do média takpovediac banálneho a slovami neopísateľného. Fotograf teda rozpráva príbeh maliara Vincenta Hložníka, pár detailov k tomuto príbehu dopovie fotografia.
Maliari sú plachí
Maliari totiž väčšinou patria medzi plachých tvorov, neradi sa dávajú fotografovať a ešte menej pri práci, a touto averziou akoby chránili svoje tajomstvá, akúsi technológiu majstrovstva, resp. geniality.
Aj toto slovo sa občas objaví v texte. Spomienky sú zradné v tom, že spomíname väčšinou len na to dobré a v rámci akejsi duševnej hygieny to zlé zabúdame. Nemyslím tým ale, že by to bol prípad vzťahu lekára (a fotografa) Pavla Breiera k o dva roky staršiemu maliarovi Vincentovi Hložníkovi. Tam neboli nezmieriteľné rozpory, ale ani hádky či kritika, ktorá je v rámci priateľstva tolerovaná, a pokiaľ rozpory boli, spomienky o nich mlčia.
Príbeh teda plynie v ateliérovom ovzduší veľkej pohody a zhody, vonia káva a všetkým je príjemne. Priateľstvo trvá, ale časy sa menia.
Nič som nemusel roztrhať
Maliar, ktorý pozbieral azda všetky dosiahnuteľné pocty, ktoré dávala „strana a vláda“ vo vtedajšom Československu, sa ocitol na niekoľko rokov v nemilosti, ale mal priateľa, ktorému sa mohol posťažovať. Robil tak často, avšak na témy neumelecké, o svojom umení hovoril len zriedka, a keď, tak so sebavedomím majstra, ktorý o svojom umení nepochybuje: „Neviem, či mi uveríš, Paľko, ale ja som v celom svojom živote začatý obraz nikdy nepokazil.“
Nič vraj nemusel roztrhať a zahodiť. To je, myslím si, kľúč k pochopeniu Hložníkovho diela, a aj keď nemyslíme, že génius sa rodí z neustálych pochybností, táto absencia autokritickosti je niečím veľmi príznačným. Hložníkovo majstrovstvo bolo jasné od samého začiatku tvorby a hneď od prvej samostatnej výstavy v roku 1942, ktorú mu v bratislavskej Umeleckej besede otvoril Ján Mudroch.
Čoskoro po oslobodení vstúpil do KSČ, roku 1958 ho vymenovali za profesora a o ďalšie dva roky za rektora VŠVU. Bol aj predsedom Zväzu výtvarných umelcov a hneď potom bol menovaný národným umelcom.
Životné zlomy
Zlom v kariére nastal až v osudovom roku 1968, keď vrátil stranícku legitimáciu. V roku 1972 musel Hložník odísť zo školy a nastali existenčné problémy. Tiež rodinná tragédia, keď zomrel syn Pavol, nadaný výtvarník.
To všetko negatívne pôsobilo na maliara, aj keď s malou skupinkou najbližších priateľov pokračoval v diele. Vznikali monumentálne realizácie, na ktorých pracoval od začiatku 70. rokov. V maľbe našiel svoje hlavné témy v Apokalypse. „Nechápem, ako v dnešných časoch hrôz môže niekto maľovať kvetinky?!“ vysvetľoval umelec.
Trápili ho pomery, ale mal zafixovanú ideu, že umelec sa musí neustále angažovať. Paradoxom zostáva, že práve v týchto rokoch maľuje umelec obrazy z cyklu Zjavenie Apokalypsy a popri dielach nesporne zaujímavých vytvára aj diela slabé a neinvenčné. Prepadá dekorativizmu a teda určitej rutine, ktorá je sprievodným zjavom každej bravúry.
Disharmónia príbehu
Toho textu o tom, ako Hložník trpel v rokoch normalizácie, je však príliš veľa, až vznikne dojem, ako by sa z umelca stal úplný chudák a trpel údelom najprenasledovanejšieho disidenta. Je však treba chápať, že táto disharmónia (či asymetria príbehu) vznikala z dobrej vôle autora spomienok.
Na niekoľkých miestach tejto knihy sa však čitateľ dočíta, ako maliar dokázal byť kritický a netolerantný k dielu umelcov iných, ako napríklad vôbec nerozumel umelcom ľudovým a tiež naivistom.
Vincent Hložník bol nespornou osobnosťou a mužom práce, ktorá mu bola nadovšetko a ak je jeho dielo kriticky prehodnocované, môže to byť len klad, pomoc, poskytnutá umelcovi a človeku.
V tomto zmysle je aj táto kniha prameňom k hlbšiemu poznaniu maliarovho diela.
Autor: Jiří Olič Autor je výtvarný kritik
