Na Slovensku ste boli naposledy ako 9–ročný. Čo ste stihli počas terajšej návštevy?
„Napríklad VŠMU, konzervatórium a bolo to veľmi pekné. Čudoval som sa, koľko je tu záujmu o choreografiu a že ma tu poznajú.“
Vás nepoznajú všade?
„Neviem. Dosť o mne vedia, aj o mne vyučujú. Milo ma to prekvapilo. Boli na mňa pripravení a videl som, že naozaj chcú. Z toho mám veľkú radosť. Chcel som ísť aj na východné Slovensko, ale to sa mi nepodarí, lebo je tam hrozné počasie.“
Vrátite sa?
„Príde sem 1. a 2. októbra Nederlands Dans Theater II. Holandský veľvyslanec na Slovensku nám chce s tým pomôcť, lebo to bude finančne náročné.“
Prečo vás prekvapil záujem o tanec na Slovensku?
„Je to zvláštne, ale NDT bolo vo všetkých krajinách Európy okrem Albánska, Rumunska, Cypru a Slovenska. Slovensko nevyšlo – buď nebol záujem, alebo peniaze, alebo sa to obišlo.“
Na tlačovej konferencii zaznelo z úst SND, že možno by ste tu naštudovali choreografiu. Ako to vidíte?
„Možnosť je. Musím sa zblízka pozrieť na Balet SND, sú zvyknutí robiť viac klasické veci. Národný balet má robiť klasické veci, ale mal by sa starať aj o súčasný repertoár. Mário Radačovský sa o to určite bude starať, je tak vychovaný. Pôsobil aj u mňa v NDT. Bude injekciou pre tanečný svet na Slovensku. Je otvorenou osobnosťou.“
Veľké zmeny trvajú dlho. Koľko môže trvať, kým sa Balet SND zmodernizuje?
„Dlho. Nehovorí sa im nadarmo kamenné divadlá. Majú tradíciu, časť z nich je veľmi dobrá a časť sa musí preorganizovať. Keď chcete zmeniť časť jednej zložky, musíte pohnúť aj ďalšími. To nemá každý rád. Mário si bude musieť získať dôveru spolupracovníkov a presvedčiť ich, že dokáže nevyhnutné a správne reformy vykonať. Viete, tá dôvera... Vy ste vydatá?“
Dôvera sa spája len s manželským zväzkom?
„No dobre, dôvera sa nevybuduje počas víkendu, ale trvá to dlhšie. Je rôznymi spôsobmi skúšaná. Mário nebude môcť robiť psie kusy bez dôvery spolupracovníkov a nadriadených. So Silviou Hroncovou, aj s režisérom Polákom tvoria dobrý tím. Zhodou okolnosti máte nového holandského veľvyslanca, teda začala tu mladšia generácia, ktorá by mohla s tým pohnúť. Verím tomu, bolo by to určite zdravé.“
Mário Radačovský si vás a váš spôsob práce s ľuďmi v NDT veľmi váži. Dávali ste mu aj rady?
„Veľa radiť nemôžem. Každý ansámbel má špecifické kvality a problémy, ktoré si musí riešiť špecifickým spôsobom. Keď som začal ako riaditeľ v NDT, mal som 28 rokov. Nikto mi nedával rady, učil som sa na chybách. Sú však všeobecné ľudské veci, ktoré by mal človek vedieť.“
Napríklad?
„Stretávať sa pravidelne so súborom, nielen keď je problém. Národné divadlá nie sú národné múzeá. O súčasný repertoár sa treba starať. Inak sa budú v budúcnosti tancovať len spiace krásavice, čo je síce pekné, ale chce to aj iné veci.“
V Prahe ste hosťovali s NDT III, kde pôsobia tanečníci od 40 rokov vyššie. Je úžasné, aj prirodzené vidieť zrelých tanečníkov na javisku, no nie je to časté. Ovplyvnil vás spôsob práce legendárnej Piny Bausch?
„Predstavte si, že s niekým spolupracujete veľa rokov a odrazu mu poviete – ďakujem, bolo to s tebou pekné, tak ahoj. To je hrôza!“
Ako to, že ostatní riaditelia to dokážu?
„Máme čudný názor na tanec. Vo folklóre, ale aj v istých tanečných formách v Japonsku, Číne, v Indonézii tancujú starí ľudia. Je to časť problému, o ktorý sa postaral Balanchine. Cením si jeho prácu, ale keď niekto tancoval vo veku 24 rokov, už musel ísť podľa neho preč. On sa otáčal len za 17- a 18-ročnými tanečníkmi. Prečo si myslíme, že tanec je mladistvé povolanie? Nie je.“
Vy ste tiež prestali tancovať veľmi mladý.
„Lebo mi to nešlo.“
Neprestali ste preto, lebo ste mali svoju víziu práce a chceli ste vyskúšať či funguje?
„Vždy som chcel byť choreografom. Skončil som ako 28-ročný, keď som zistil, že ako tanečník to ďaleko nedotiahnem.“
Režisér Carlos Saura skončil tiež s tancovaním, keď zistil, aké sú jeho šance tanečníka, a začal nakrúcať aj filmy o tanci.
„Je zaujímavé sledovať, akým smerom sa talent vyvíja. Ľudia majú talenty, umelecký riaditeľ ich má detegovať a dať im šancu, aby sa rozvinuli ako krásna kvetina. Veľa ľudí si myslí, že majú talent, ktorý ide jedným smerom, no v skutočnosti ide opačne.“
Vám niekto ten smer ukázal?
„Žiaľ nie. Je dôležité podeliť sa o tieto skúsenosti .“
Tanečníci môžu pôsobiť v krajine, ktorú si vyberú, bez toho aby študovali miestnu reč. Je univerzálna reč tanca niekedy aj nevýhodou?
„Je to úžasná výhoda. Len v poslednom čase sa v tanci používa veľa textu. To môže byť problém.“
Keď sme pri texte, tanečné dielo vzniká často podľa literárnej predlohy. Tanečníci sa často sťažujú, že tanec je popoluška na konci ostatných umeleckých druhov, ale on akoby naozaj bol od ostatných foriem závislý. Máte opačnú skúsenosť? Vzniklo podľa vašej choreografie literárne dielo?
„To je zaujímavé. Raz bol v New Yorku na mojom predstavení One of a Kind (Jediný svojho druhu) Arthur Miller. Chcel o ňom napísať hru, ale nenapísal.“
V NDT pôsobia v súčasnosti aj dvaja Slováci – Lukáš Timulák, ktorý je aj choreografom, a Natália Horečná. Ako ich vnímate?
„Lukáš je prvotriedny tanečník a tiež si ho vážim ako človeka. Videl som zatiaľ len jednu jeho choreografiu, má silné prianie choreografovať, ale ešte bude trvať, aby sa ukázalo, akým smerom sa vyvinie. Slečna Horečná je tam prvú sezónu, ešte ju dobre nepoznám. Je však veľmi sympatická.“
Keď si na Slovensku povieme, že pôsobíte v NDT, predstavíme si profesionálny súbor bez problémov. Je to správna predstava?
„V NDT to nebolo ružové. Mali sme staré štúdio, kde pršalo, boli tam myši, odtok nebol dobrý a všetko zapáchalo. Vždy tam však bolo kreatívne prostredie. Už do toho zapáchajúceho štúdia som pozval choreografov z celého sveta. Finančne na tom NDT tiež nebolo dobre, ale vydobyli sme si popularitu, aby sme si mohli postaviť vlastné divadlo. Veľmi nám pomohlo, že sme mali vlastnú scénu, no začiatky boli ťažké. Ani som nevedel po holandsky.“
Vytvorili ste vyše 60 choreografií. To už je dosť na to, aby vám dochádzala inšpirácia. Nedochádza?
„Nie, inšpiruje ma všetko. Najskôr som sa inšpiroval hudbou. No keď človek zostarne, má chuť povedať niečo, čo je priamo z neho, preto pracujem so skladateľmi. Často si ako základ beriem hudbu baroka. Som veľký nadšenec Bacha. Raz som robil tanec Kinderspelen (Detské hry) inšpirovaný obrazom Pietra Brueghela staršieho. Inokedy som požiadal japonského architekta, ktorý nikdy nerobil scénu, aby mi ju spravil. Mám rád, keď sa ovplyvňujú rôzne umelecké formy. Moje choreografie však nikdy nie sú inšpirované iným baletom.“
Dokážete robiť na dvoch choreografiách naraz?
„Tak pracujem celý život.“
Ako sa to dá?
„Neviem, ale keď robím jednu vec, už myslím na ďalšiu. Keď tak nemyslím, tak viem, že určite niečo nie je v poriadku.“
Nevyžaduje také dielo absolútnu sústredenosť?
„Vyžaduje, ale myšlienky sa nedajú zastaviť. Sú ďalej.“
Prečo je holandská kultúrna politika taká multikultúrna a Nederlands Dans Theater poskytuje priestor pre tanečníkov s mnohými národnosťami?
„Holanďania sú otvoreným a liberálnym národom. Boli to moreplavci.“
To boli aj Portugalci.
„Áno, ale Holandsko sa stalo zvláštnym centrom západnej Európy, križovatkou. Hovorí sa, že ním prechádzajú siločiary. Holanďania sú tiež národom učiteľov, ale sa aj radi učia. Ako mladý som vyštudoval Kráľovskú tanečnú školu v Británii, veľmi som chcel do Kráľovského baletu, ale nevzali ma, lebo som nebol Brit. To isté ma čakalo aj vo švédskom balete, aj v Dánskom kráľovskom balete. V Nemecku a Holandsku to problém nebol.“
Vo Švédsku? Veď ich imigračná politika je otvorená.
„Teraz áno, vtedy nie. Aj v Holandsku mi vyčítali, že v súbore nie je dosť Holanďanov. Povedal som im, že ak chcú skupinu svetového formátu, som zodpovedný za to, aby som priviedol najlepších tanečníkov. Kvalita je číslo 1, národnosť je číslo 2, 3 alebo 5.“
Po vraždách Pima Fortuyna a Thea van Gogha sa holandská spoločnosť zatriasla. Ovplyvnilo to aj tanec?
„Nie, ale ovplyvnilo to veľmi celú spoločnosť. Imigrantská politika už zďaleka nie je taká liberálna. V poslednom čase sa objavilo množstvo škandálov. Keď musela poslankyňa Hirsi Ali odísť z krajiny, bola to medzinárodná hanba prvej triedy, ale xenofóbia v Holandsku ide skôr z oficiálnych miest, než od obyčajných ľudí.“
Vy ste raz prišli s NDT do Prahy na pozvanie Václava Havla pri príležitosti summitu NATO. Má tanec nejaký vzťah s politikou?
„Nemá. Jediný vzťah je, keď sa o tanec zaujímajú politici a kráľovské hlavy. Mali sme šťastie, že pre kráľovnú Beatrix je tanec najmilšia forma umenia. Ona sama je sochárka. Chodila na naše predstavenia a často nás brala ako dar krajine, ktorú práve plánovala navštíviť. Fandila najmä modernému tancu. Povedala, že ak uvidí ešte jedno Labutie jazero, tak sa zblázni. Václav Havel baletu veľmi nefandí, ale rád nás uvítal. Tanec nie je umeleckou formou, ktorá by sa mala zaoberať politikou. Samozrejme, sú choreografi, ktorí robia politické vyhlásenia, ale to pre mňa nemá význam.“
A aký má pre vás tanec význam?
„Človek potrebuje duchovno. Buď je to literatúra, hudba, básnictvo, maliarstvo, sochárstvo, alebo tanec. Ľudia si myslia, že tanec je luxus, niečo extravagantné, čo človek nepotrebuje, ale to nie je pravda. Potrebuje ho rovnako ako hudbu alebo ako maliarstvo. Tanec je prvotné vyjadrenie človeka, je oveľa starší než hudba a všetko ostatné. Ľudia si neuvedomujú, že tanec je ich telo a duch a je to umelecký nástroj, vlastne také stradivárky, ak je pekný.“
Ľudia sa zvyknú z názoru o tanci ako prvotnom vyjadrení človeka vysmievať.
„To je škoda. Je to aj tým, že tanec je niekedy považovaný za niečo detinské. Veľké balety ukazujú rozprávky pre deti. Preto sme sa spolu s Pinou Bausch a Williamom Forsythom snažili postarať o to, aby sa ľudia pozerali na tanec serióznym okom.“
Je skvelé, keď v Louvri vidíte predstavenie Forsytha, ale u nás politikom ani len nenapadne darovať hostiteľovi tanečné predstavenie.
„Tak tu máte veľké pole pôsobnosti. Tak pomôžte Máriovi Radačovskému, bude to potrebovať. Bude veľmi kritizovaný. Bude mať hrozné bolesti hlavy. A nebude spať. To už má napísané v zmluve.“
