Žiť je také odporné a umierať také nudné! Tak to vyzerá na dne vlastnej duše, v zajatí smrtonosných myšlienok, v duchu úpadku. Výstava s temným názvom V barvách chorobných, ktorá v Prahe prebieha do polovice februára, sa pomaly chýli ku koncu. Poskytla široký priestor dekadencii: ak sa vám pri tom slove podvedome vynára vydesená tvár, hrozivý úškľabok a kričiace ústa zo slávneho Munchovho obrazu, je to dobrý základ.
Extrémny základ dekadencie možno hľadať v období na prelome 19. a 20. storočia, bohatom na vznik umeleckých skupín, smerov a názorov. Bola prirodzenou súčasťou tohto vývoja. Pražská výstava vytiahla do popredia jej ideu cez maliarske a sochárske diela vyše dvadsiatky českých známych aj menej známych výtvarníkov. Autor výstavy Otto M. Urban nachádza dekadentné motívy u Josefa Váchala, Františka Drtikola, Jana Zrzavého, Richarda Teschnera, Františka Kupku, Bohumila Kubištu, Quida Kociana, Maxa Švabinského, Josefa Čapka a mnohých ďalších.
Vo svojej koncepcii sa sústredil na niekoľko tematických celkov, súvisiacich s pojmom dekadencia - sebaanalýzu, smrť, lásku, sexualitu či ženu. Dve veľké sály prepojil čiernymi panelmi, tvoriacimi akýsi pochmúrny labyrint. V jeho boxoch sa návštevník stráca a opäť nachádza, členitý priestor ho pobáda hľadať súvislosti.
Zisťuje, že dekadentná bytosť je precitlivená, zhýralá, morózna, ale aj škodoradostná, sebaironická, neľútostná. Z jej duše cítiť smútok, bezmocnosť, úzkosť, chorobu, neraz až hnilobu. Diela majú často fatálne inšpirácie - riešia okultizmus, satanizmus, čiernu mágiu, vizionárstvo, bosoráctvo, démonológiu či narkomániu.
Popri ťaživej téme a jej rôznych podobách sú však zahalené zvláštnym oparom vznešenosti. V ňom žije človek dekadencie svojou smrťou.
Autor: Praha
