o a „půl je hotovo“.
Týždeň, v ktorom sa január láme do februára, priniesol dve výročia, na ktoré by hocikto najradšej zabudol. V nedeľu totiž uplynulo tridsať rokov od hanebnej chvíle, keď sa v pražskom Národnom divadle zišli poprední českí divadelní umelci, aby svorne vyjadrili odpor proti čerstvo vzniknutej Charte 77.
O týždeň to isté zopakovali v Divadle hudby „umelci pôsobiaci v oblasti zábavného umenia", ako znel dobový pojem, teda popoví speváci, speváčky, hudobníci, skladatelia a textári.
Kým v prvom prípade pri plamennom prejave Jiřiny Švorcovej proti „skupinke odpadlíkov a zradcov" režim zneužil predovšetkým prítomnosť chorého Jana Wericha, v prípade druhom rečnícke vystúpenia Karla Gotta, Evy Pilarovej i nedávno tragicky zosnulého Karla Svobodu nenechali nikoho na pochybách o tom, že slávik, totiž škovránok si „musí vrznout, i kdyby měl zmrznout“, ako hovorí naše príslovie.
Ponovembrové výhovorky väčšiny zúčastnených, že podpísali len prezenčné listiny, sú dôkazom straty nielen ich pamäti, ale, žiaľ, aj svedomia.
Autor: Jan Rejžek
