Význam niektorých slov sa vynorí až časom. To je presne prípad vyhlásenia Richarda Müllera o konci kariéry, na ktorom sa zviezla jeho najnovšia nahrávka.
„Sú tu miesta, ktoré mi vadia, prespieval by som ich kvôli intonácii alebo popletenému textu. Nikdy to neurobím! Počúvate najživšiu hudbu, akú som kedy nahral! A vydal! Toto CD si dávam pod stromček. Je to môj vianočný album,“ vykrikuje spevák v booklete najnovšej nahrávky s názvom V.V. Veriť mu môžete, ale nemusíte. Môže si za to sám.
Prekvapenia a rozpaky
Je to opäť americký príbeh, trochu naleštený pre médiá. Populárny spevák zo Slovenska v New Yorku napíše niekoľko textov a nahrá ich za jedno popoludnie s miestnymi hudobníkmi. Pri ich počúvaní vás čaká niekoľko prekvapení i rozpačitých miest.
Hlavnou novinkou je hrejivý akustický zvuk. Takmer všetky podklady nahrali hráči na vibrafón, kontrabas a bicie nástroje. Elektrická gitara tu zavyje iba raz. Zvučné mená predchádzajúcich amerických sidemanov (Omar Hakim, Hiram Bullock) tentoraz vystriedali traja menej známi džezoví hráči John Bollinger, Ben Rubin a Tom Beckham.
Na Slovensku pri finalizácii domixoval producent albumu Oskar Rózsa sólo Ericha Boboša Procházku na ústnu harmoniku a jednu vložku flautistu Michala Žáčeka.
V takejto kombinácii Müllerov hlas ešte neznel. Rovnakou premiérou v jeho dlhej kariére je politická pesnička. Úvodná Gdo by xel? je nefalšovaným protestsongom komentujúcim súčasné slovenské spoločenské reálie.
„Kto by chcel mať v erbe práve tých troch/ Čo už roky šľapú po zákonoch?“ pýta sa spevák, no už o pár sekúnd prechádza do banálneho moralizovania: „Sme to my ale pekne zvrhlý ľud/ čo preskúmať chce každý úd.“
Nejde len o to, že na vianočný album sa väčšinou dávajú iné posolstvá. Prvým problémom sú naivné rýmy zadierajúce do uší ako napríklad kopírky – trenírky, obrodná – slobodná alebo „veľkým Meďákom/ čo nepodlieha lacným meďákom“.
Ani úd nie je novinkou, o tom Richard veršoval už na platni 33, neprekvapia už ani osobné odkazy druhému pohlaviu alebo známym. Tu sa natíska otázkam, či aj to nie je jeden z dôvodov, prečo posledné albumy chodí nahrávať do Ameriky. V cudzom jazyku nemusí v štúdiu vysvetľovať jednotlivé piesne slovo po slove a môže tak spievať uvoľnenejšie.
Traja noví Američania hrajú pekne, aj dobre. Čo im chýba, je iba lepšia základná surovina. Pieseň so silným melodickým nápadom. Tu je ňou len už spomínaná úvodná skladba Gdo by xel? (môžete si ju vypočuť na internetovej stránke, kde ju ako prvý singel Richard verejne sprístupnil).
Väčšina ostatných pesničiek pôsobí skôr ako demonahrávky alebo prvé náčrty než definitívne hotové veci. Vyznievajú rozpačito ako aj obal albumu, na ktorom vidíte speváka s mikulášskou čiapkou naruby a umelo sa blýskajúcim zubom.
V štúdiu je ľahké podľahnúť atmosfére z prvého dojmu, pri výsledku by vás však nemali zaujímať okolnosti jeho vzniku. Musí jednoducho fungovať aj bez toho, či sa nahrával tri mesiace alebo deň.
Čo bolo, nebolo
¶ Richarda poznáme ako milovníka patetických vyhlásení, ktoré zatiaľ takmer vždy poprel svojím ďalším správaním. V minulosti, a aj na tomto albume dokazuje, že spievať vie a pokojne to môže robiť naďalej. Čo mu však momentálne chýba najviac je skladateľ. On sám je len interpretom odkázaným na pesničky iných. Nemá vynaliezavosť Andreja Šebana, nevie napísať chytľavé melódie ako Jaro Filip a neovláda žiadny nástroj. Chýba mu skrátka protipól, aký mu naposledy dokázal vytvoriť Ivan Tásler.
Zrejme aj preto náš najvyšší spevák dospel k ďalšiemu silnému vyhláseniu (alias mediálnemu ťahu): „Po úvahe som sa rozhodol ohlásiť koniec mojej kariéry. Na vlastnú žiadosť a na vrchole,“ odkázal cez svoju internetovú stránku.
K tomu ešte doplnil, že chce vydať dlhšie pripravované projekty koncertov s americkými hudobníkmi a piesne Jara Filipa s Milanom Lasicom. A aby dokázal, že to naozaj myslí vážne, avizuje už aj posledný koncert:
„Usporiadam rozlúčkové turné a na začiatku septembra 2007 na futbalovom štadióne Slovana Bratislava odohrám svoje posledné verejné vystúpenie v živote. Týmto považujem túto tému za uzavretú a už nikdy sa k nej nebudem mediálne vyjadrovať.”
No, dalo by sa tomu možno veriť, keby šlo o niekoho iného alebo by na konci tej vety bolo ešte ono povestné indiánske Howgh. Predstaviť si Richarda Müllera ako usadeného domáckeho pána žijúceho mimo záujmu médií je pre fantáziu dosť náročné. Už len preto, že ľudia s dvojmetrovou výškou sa ťažko prehliadajú.
