Rozhovor o pomoci obetiam povodne nám poskytla obdivuhodná žena, pani Petra Schröterová. Obdivuhodná preto, lebo ako jedna z obetí sa stala zároveň aj záchrankyňou iných. Spolu so spolupracovníkmi z organizácie Caritas sa vybrala do ulíc, aby pomáhali slovom i činom obetiam drážďanskej katastrofy.
Pani Schröterová, ako ste prežívali začiatok povodne?
"V prvé dni boli ľudia zúfalí. Nebola pitná voda, plyn, elektrický prúd, nefungovali pevné linky ani mobily. Narušená bola celá infraštruktúra. Nikto nemohol volať o pomoc a všetci postihnutí povodňou sa museli prizerať, ako sa im roky usilovného budovania strácajú na dne Labe."
Ktoré oblasti boli najviac ohrozené?
"Regióny, v ktorých bola pomoc najviac potrebná, siahali od mesta Schmilka, po prúde rieky to boli mestá Pirna, Drážďany, Meisen, Riesa, a to som sa snažila vymenovať len väčšie mestá. Škody však nenapáchalo len Labe, ale aj jeho prítoky Seidewitz, Müglitz a Weiseritz, ktorý zasiahol práve Drážďany."
Kto organizoval pomoc v Drážďanoch?
"Našu drážďanskú charitatívnu organizáciu, pomáhajúcu zatiaľ len bezdomovcom a týraným ľudom, riadila Caritas International Freiburg. Táto spoločnosť pomohla doteraz hlavne obyvateľom Kosova a Južnej Ameriky. Preto keď prišla povodeň v domovskej krajine Caritasu, nebol dostatok pracovníkov. Efektívne však spolupracovali tak medzinárodné, ako aj domáce pobočky. Prenajali sme sklady na sušenie a vyrazili do najviac postihnutých oblastí."
Ako ste sa zapojili vy?
"Spolu s dvoma kolegami sme chodili do rodín a zisťovali škody. Pre ľudí však bolo najdôležitejšie sa s niekým porozprávať a vyplakať sa. Naše motto znelo: "Blízko k človeku." Keďže domy vyzerali ako katakomby, väčšina rozhovorov sa odohrávala v záhradách. Ľuďom pomohlo, že môžu hovoriť o svojom nešťastí a mnohé z obetí, ktoré prežili, mysleli po noci z 12. na 13. augusta na smrť. Pomoc postihnutým však bola rôzna: okamžitá, keď sme dávali peniaze hneď na mieste a neskôr podľa postihnutia a príjmu na nájom alebo živnosť. Keďže museli bývať mnohí pokope, problémom boli aj medziľudské vzťahy."
A na záver, ktorý osud sa vám najviac vryl do pamäti?
"Smutný je príbeh 90-ročnej starenky, ktorá celú noc volala o pomoc, a tým si navždy poškodila hlasivky. Táto žena ešte dnes žije v drážďanskom byte, ktorý jej bol po povodni pridelený. Nešťastný je aj osud rodiny, ktorá bola rozdelená. Dvaja členovia zostali na svahu a ďalší dvaja sedeli na poslednej stene domu, ktorá akoby zázrakom zostala stáť. Podobných prípadov bolo mnoho a na každom z postihnutých zanechala povodeň hlavne psychické následky."
