BRATISLAVA. Návštevníci bratislavského Pálffyho paláca si od utorka môžu pozrieť výstavu Juraja Meliša pod názvom Dies Irae (na snímke ).
Meliš je známy ako spontánny autor obdarený vnútornou silou, ktorá ho vždy poháňala začať a dokončiť dielo takmer bez prípravy v jednom veľkom výdychu. Jeho teraz predstavované projekty sú až také buričské, naturálne ale aj slobodné, že sa s ním určite mnohí nestotožnia tak, ako sa v čase vzniku nestotožnili s jeho predchádzajúcimi dielami, či už to boli Prostredia, alebo rozsiahlo koncipované cykly Idea, Help, Monológy, Dialógy alebo Rajské záhrady.
Výstava potrvá do 18. marca. Jej súčasťou je aj cyklus Lejdýs and Džentlmen, na ktorom Meliš pracuje už od roku 2004. Aj tu naliehavo pomenováva traumy súčasnosti. Je zobrazením všetkých nerestí, navrstvením špiny ľudských vzťahov a redukovania človeka na jeho základné potreby v zobrazení okolitého sveta, meniaceho sa na veľké stavenisko, s neporiadkom a chaosom, ktoré sa stáva permanentnou súčasťou nášho života.
Meliš pri svojej tvorbe používa staré podpory, dosky, stĺpy, staré dvere a okná zo svojho domu. Okná, ktoré oddeľovali vonkajší svet pred intimitou domova, už doslúžili a premenili svoju funkciu, stali sa súčasťou nového tvorivého počinu. Dvere vnútri vymedzovali každého vlastný priestor a zároveň ich všetky prepájali.
Mizne tu nielen bytostné prepojenie človeka s prírodou, mení sa aj charakter mestského človeka s jeho víziou novej existencie. Zabúda sa na pocit z krátkeho krásneho zastavenia času s koncentrovaným vnímaním daného okamihu.
Ak Meliš kedysi zobrazoval charakter prostredia, ktoré nás obklopovalo, v jeho novom projekte poukazuje na absenciu tohto prostredia a stupňujúci sa pocit anonymity. Divák prechádza pomedzi jednotlivé fragmenty a stáva sa takto súčasťou odcudzeného prostredia v prostredí.
Aj ďalšia časť výstavy Dies Irae je rovnako naliehavá, z hľadiska existencie človeka ešte naliehavejšia. Vystavuje makety výbušnín obalených do hodvábnych textílií s podtlačou arabského písma a s tikajúcimi hodinkami, ktoré neúprosne odmeriavajú čas. Nie sú to len abstraktné pojmy, ale konkrétne dramatické situácie, nie sú to len sofistikované úvahy, ale základné morálne princípy, otázky života a smrti nevinných ľudí.
V obidvoch inštaláciách je evidentný pocit z ohrozenia. Je to pocit z meniacej sa civilizácie, hodnotových kritérií, prostredia a istôt. Je to zároveň predzvesť dňa Božieho hnevu, posledného súdu, alebo aj začiatku rekviem.
