Abstraktné umenie má podobné postavenie ako džez v hudbe. Má svojich skalných fanúšikov, malú, ale stabilnú scénu a striktné pravidlá hry. Ten, kto ich ovláda a vie sa nimi riadiť, môže patriť „do elitného klubu“. Netreba zabudnúť, že ten, kto sa vydá touto cestou, musí počítať s tým, že pred ním tadiaľ prešlo celé predchádzajúce storočie.
Nebola náhoda, že Malevičov Čierny štvorec na bielom pozadí a Duchampov pisoár sa stali základnými vzorcami moderného umenia, do ktorých sa len dosadzovali rôzne premenné. Abstraktné umenie a fragment reality povýšený na umenie sú stále najzávažnejšími odkazmi, ktoré nám moderné umenie stihlo zanechať.
Ako to však s jeho dedičstvom vyzerá dnes? Je stále tou útočnou zbraňou namierenou proti vkusu meštiakov? Realita dokazuje, že už dávno nie. Galérie sú plné monochrómnych plátien, gestických čiar a konštruktivistických kompozícií. Dokonca aj na domácej pôde sa nedá nevidieť výrazná stopa abstraktného diela Milana Dobeša, Miloša Urbáska, Alojza Klima, Danuty Binderovej, Stana Bubána, Adama Szentpéteryho. Ešte prednedávnom sa dalo povedať, že na vychodenej ceste prekvapenie nečaká. Dnes, v čase citácií a kópií, to už nikto netvrdí, pretože sa už dávno nevie, ktorá je ktorá.
Aj výstava Davida Čárskeho (1959) v galérii Artotéka na Panenskej ulici v Bratislave, je presne taká, akú „fajnšmeker“ abstraktného umenia chce vidieť. Iba farebné plochy a stopy štetca. Avšak vystavená dvadsiatka obrazov, s dvoma a sem– tam troma plochami, na prvý pohľad nepríťažlivej béžovej, šedej a zelenej, tak trocha klame „telom“. Možno to spôsobujú tie divné farby, ktoré nezapadajú do naučených predstáv o krásnych tónoch, možno to prázdno, na ktoré sa hrajú.
Sama riaditeľka galérie Viera Anoškinová sa stala svedkyňou rozpačitých reakcií niektorých divákov, čakajúcich „niečo viac“. Niet sa čo čudovať, pretože stabilný divák tejto galérie je skôr zvyknutý na výpravnosť slovenskej grafickej školy, ktorá tu má domovské právo. Ten, kto zostane a vydrží sa pozerať, sa však predsa len dočká.
Pod krehkou škrupinou kultivovanej a trochu fádnej maľby sa objaví niečo, čo kurátor Jiří Olič nazval „únikom z čisto racionálnej geometrie, oknami do sveta, v ktorom sa nerozprávajú veľké príbehy a nie je v ňom nič anekdotické, pretože tu trvá tajomstvo, sloboda gesta, náznak a znamenie“.
A naozaj, v polopatisticky hrubom súčasnom svete, napasovanom na vkus toho najpriemernejšieho, vyznieva takmer neviditeľné Čárskeho tajomstvo ako nesmierne elegantné gesto. A tu je to nečakané odbočenie z vychodenej cesty. Ovládanie elegancie náznaku. To doteraz abstraktnú maľbu nezaujímalo.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
