Jeden čas dokonca argumentovali platnými zmluvami s Hrabalom hneď dvaja producenti, o réžiu zápolili viacerí filmári. Nezabudnuteľná je aféra, keď Jiří Menzel vo veľkej sále karlovarského filmového festivalu prútom zošvihal nehodného producenta.

Spútať spontánneho živelného Hrabala do filmových políčok je úloha hodná majstra, akým Menzel nepochybne je. Lenže majster sa touto úlohou zaoberal tak dlho, že sa nielen zmenili ľudia, spoločnosť, divácky vkus, podmienky financovania aj nakrúcania filmov, ale akoby sa i samotný projekt tým dlhým časom akosi „prevaril“ a tvorca sa pri práci na ňom dostal tak ďaleko, že divák ho nestačí nasledovať. Táto polievka skrátka zostala na sporáku príliš dlho.

Upozornenie „film na motívy“ knihy je veľavravné. Tu už Menzel neslúži Hrabalovi, ale spisovateľova predloha poslúžila režisérovi, ktorý sa usiluje o návrat. Ešte raz priniesť to, čo majú jeho diváci tak radi: krásne dievčatá, šarmantných pánov, urečnených pijanov, bohato prestreté stoly a najmä jantárovú žiaru čerstvo načapovaného piva.

A čo všetka tá živelnosť, priam živočíšna, zato veľmi ľudská chuť žiť, užívať si rozkoší telesných i duševných, čo empatia, radosť, ktorá je zároveň smútkom, bláznivosť, ktorá je zároveň múdrosťou? Kam sa podelo to, v čom býval Menzel taký presný a presvedčivý? Prečo to nahradila nesúvislá utáranosť, miestami prechádzajúca až do utýranosti?

Charakteristickými hrabalovskými hercami u Menzla boli Václav Neckář, Jaromír Hanzlík, Rudolf Hrušínský, Vlastimil Brodský, Jitka Zelenohorská, Fratišek Řehák, Petr Čepek... Hoci Ostře sledované vlaky nám priniesli charaktery, kým Postřižiny či Slavnosti sněženek už len figúrky, obsadenie bolo vždy presné a výkony excelentné. Čo o novom filme neplatí (s výnimkou slovenského trojlístka Labuda, Huba, Lasica).

Komentár rozprávača je pre Menzlove hrabalovské filmy príznačný. No tam, kde príbeh komentovali Miloš Hrma (V. Neckář, Ostře sledované vlaky, 1966) či Pavel Hvězdář (V. Neckář, Skřivánci na niti, 1969 - 1990), dopĺňali ho a obohacovali. Komentár Jana Dítěte (Oldřich Kaiser) v Obsluhoval som anglického kráľa je popisný, prvoplánový, divácku predstavivosť neposilňuje, ale brzdí, ubíja.

Mladý Jan Dítě v podaní Bulhara Petra Barneva nie je detsky nevinný a naivný, ale zato studený, odťažitý, odpudivý, nepochopiteľný cynik, vzbudzujúci odpor, nie sympatie. Uškodila mu i režijná koncepcia. Rozdvojila hlavnú postavu na dvoje – mladého (povrchný Barnev) a múdreho (presvedčivý Kaiser). Dvaja rôzni ľudia. Nie vývin a dozrievanie.

Rovnako je rozdelený celý film. Na jednej strane akčnejšia minulosť v štýle Postřižín – na druhej statická „súčasnosť“ štylizovaná na chladnejší spôsob á la Skřivánci na niti, len unavenejšia, depresívnejšia, bez humoru, poľudšťujúceho nadhľadu. Únik do samoty svojho vnútra tu nie je oslobodením a zmúdrením, ale rezignáciou, apatiou.

Nezáleží na tom, čo zapríčinil komerčný tlak producentov, koproducentov, sponzorov, obchodných partnerov a čo režisér. Podstatné je, že celok vzbudzuje smutný dojem odťažitého televízneho filmu. Jedno z najnáročnejších a najhlbších Hrabalových literárnych diel sa dočkalo najplytšieho a najmenej presvedčivého filmového spracovania.

Nie je to úplne zlý film, no v porovnaní s inými Menzlovými snímkami podľa Hrabalových predlôh pôsobí skôr ako výplod povrchného epigóna, ktorý síce ovláda remeslo, ale nevie alebo nechce (či nesmie?) osloviť dušu.