Sme len značky, rozprávame sa cez reklamné slogany, na posledných zvyškoch citov - akokoľvek vulgárnych - parazitujú miliardy surfujúcich. Naša sloboda je vo výbere medzi rôznymi druhmi závislosti. Je lepšie zarábať si priamo na sexe alebo na liečení závislostí od neho? Jedna session instantnej viery teleevanglistov stojí len 29,90 eura.
Na podobných tézach sa dajú založiť veľmi vtipné eseje. Aj literatúra znesie mieru hyperbolizácie. Divadlo nám už samotnou existenciou hercov na javisku pripomína komplexnosť života. Trendy globalizácie sa nás dotýkajú, ale ako absolútne? Som Nokia. Fajn, ako to mám zahrať?
Herectvo divadla GUnaGU sa nad podobnými otázkami netrápi. V Klimáčkovej poetike sa na civilnejší prejav vopred rezignuje, jeho dialógy väčšiu autenticitu nepotrebujú, nežiadajú si ju zrejme ani jeho diváci. Jeho nedávny projekt Závislákov s podtitulom Som billboard, napísaný na podklade eseje Naomi Klein No logo, mal s Hvoreckého Plyšom nieľko spoločných tém.
Režisér Amsler mal však s Plyšom (ako divadelným tvarom) oveľa väčšie umelecké ambície. Vzácna je najmä miera vkusu, s akou produkcia pristúpila k citlivým scénam.
Scénografka Eva Rácová prepojila javisko s hľadiskom efektnou vysokou rampou. Vytvorila tak architektonicky elegantné, pre život však neútulné až nebezpečné miesto. Ako celé Hvoreckého City, do ktorého sa dostáva mladý fotograf na základe štipendia po niekoľkomesačnom pobyte mimo civilizácie.
„City mi pripadalo ako divadlo,“ napísal Hvorecký v románe Plyš. Menili sa v ňom rekvizity, scény a herci, no človek sa nikdy nezbavil pachu umeliny. Ten však, nanešťastie, bolo cítiť aj v samotnej hre.
Hudba mala podfarbiť neútulnosť sveta, Slavomírovi Solovicovi sa však podarilo vyhnúť sa melódii aj v pesničke.
Herecky najpresvedčivejšie pôsobil Ľuboš Kostelný v úlohe Irvina Mirského. Keď na záver rozpráva scudzene o svojom odchode zo City a za jeho chrbtom mu plače rumunská ilegálna utečenkyňa, chápeme princíp, na ktorom tvorcovia chceli celú inscenáciu postaviť.
Podobných silných scén však nie je veľa. Bezohľadní reklamní agenti sa hrajú veľmi zle a nič nie je menej aktuálne ako starý reklamný slogan. Richard Stanke v úlohe kňaza, čo sa prihovára z obrazovky, je síce presný, celý motív zneužívania však pôsobí akoby z druhej ruky.
Divadlo Aréna opäť zastrešilo značkový projekt. Na tejto „superkúl“ hre participovali mená ľudí s vkusom a talentom. Citovo, ale, žiaľ, i intelektuálnym vzhľadom to však už celé pôsobilo trochu „out“.
„Keď sa bude končiť svet, treba ísť do Bratislavy, tam príde všetko o dvadsať rokov neskôr,“ hovorí sa u Hvoreckého. Asi áno.
