Január je vždy spojený s udeľovaním ceny Kvet baletu. Tento rok nám nikto nerozkvitol?
„Priznám sa, že túto sezónu ide všetko veľmi, veľmi rýchlo. Vlastne až vašou otázkou mi napadá, že január bol každý rok spojený s odovzdávaním ceny Kvet baletu. Tento rok mi to nejako chýba.“
Vôbec sa nebude udeľovať?
„Ak by to malo byť, azda by som o tom niečo vedel, keďže som posledné tri roky v porote. Zrejme je nejaká prestávka. Je mi to veľmi ľúto a naozaj som si až teraz uvedomil, že Kvet nemáme.“
Bola to pre tanečníkov motivácia a rovnaký vrchol sezóny ako doska pre hercov?
„Už sa podarilo za tie roky cenu etablovať natoľko, že pre tanečný svet na Slovensku to bolo a dúfam, že ešte aj bude, naozaj vrcholom. Sledovali sa interpretačné výkony a inscenácie počas celého roka. Zvlášť, keď sa minulý rok podarilo otvoriť novú kategóriu interpreta v oblasti moderného tanca, mi je ľúto, že sa na cenu nejakým spôsobom pozabudlo a neviem, čo je za tým.“
Zmenili sa vaše plány s nástupom nového vedenia Baletu SND?
„Vzhľadom na to, že už druhý rok mám aktivít spojených s tancom a baletom viac, ako kedykoľvek predtým, nezasahuje ma to natoľko, aby som musel meniť svoje plány či pocity. Mení sa len spôsob komunikácie a nastavenie programu s novými ľuďmi. Na systéme dohovoru s vedením som fungoval už aj predtým. Je to len otázka nachádzania spoločnej reči, a to nie je problém.“
Takže nové vedenie baletu, sťahovanie do novej budovy a nový repertoár vnímate ako súčasť jednej sezóny, nie ako zásadnú zmenu v živote sólistu SND?
„Samozrejme. Ak by som si mal pripúšťať, že sú to problémy navyše, rozmýšľať, čo sa deje, tak by to bola príliš veľká záťaž. Noví ľudia a nové priestory pre mňa naozaj nemôžu byť problémom. Čo sa týka mojej práce, nie je to výrazná zmena, ani niečo, čo by malo diametrálne zmeniť obraz baletu Slovenského národného divadla.“
Ste viazaný na klasickú baletnú techniku a klasický repertoár. Nový šéf Mário Radačovský chce dať väčší priestor moderne. Už to cítite?
„Povedať niečo je jedna vec a potom to v praxi realizovať je druhá. Neprišiel som zatiaľ o nijaké klasické predstavenia.V repertoári ostali všetky tituly, ktoré bratislavský divák rád navštevoval, navštevuje a asi aj bude navštevovať. Klasika ostáva, ide skôr zrejme o to, že k týmto titulom príde viac súčasných. Tie zmeny, ak sa robia, tak sa robia pomalšie. Je treba čas, aby si divák zvykol, že si bude mať možnosť vybrať aj z iných inscenácií.“
Nový šéf baletu plánoval zaviesť niekoľkotýždňové tréningy so zahraničnými, inými ako klasickými, pedagógmi. Kto tu zatiaľ bol?
„Mali sme tu dvoch pedagógov z Kanady, ktorí nám ukázali iný spôsob práce na tréningu. Ale ten tiež vychádzal z klasického baletu. Niečo prevratné sme od nich asi nevideli. Ako interpret si myslím, že ak tanečník, dôsledne školený v systéme klasického baletu, rozmýšľa, tak nie je preňho mimoriadny problém po niekoľkých skúškach a tréningoch vyjadrovať sa iným pohybovým spôsobom. Samozrejme, je dobré, keď pedagógovia migrujú, ale to nie je otázka toho, že by sme sa teraz mali preškoľovať na iný systém. A to asi ani nie je hlavný zámer nového vedenia, že nás tu budú učiť inak tancovať.“
Slovensko má baletné scény v Bratislave, v Košiciach aj v Banskej Bystrici, kde pôsobíte ako šéf baletu. Chápete tri scény ako konkurenciu, alebo ako jeden celok, ktorý by sa mal dopĺňať?
„Nemyslím si, že sa pretekáme. V Bystrici by som chcel ten maličký súbor, ktorý tam mám, vybudovať tak, aby mohol vytvárať vlastné pohybové divadelné projekty na báze sebestačnosti. V žiadnom prípade nemôže a ani to nie je našou ambíciou, konkurovať Bratislave či Košiciam.“
Televízia Arte nedávno vysielala prenos klasického umeleckého diela s hiphopovými zložkami spolutvorcov z ulice. Prečo sa to nerobí aj u nás?
„Myslím, že to bola Mozartova Čarovná flauta. Sme príliš špecifická spoločnosť na to, aby sme sa mohli naučiť experimentovať. Je to výsostne individuálna záležitosť tvorcu. Zariskovať a vymyslieť si niečo nie je vôbec problém. V našich podmienkach sa takéto experimenty po určitej miere netolerujú.“
Prečo hovoríte o risku, nie je to skôr stávka na istotu? Veď to je to, čo dnes letí a mohlo by prilákať nových divákov.
„To je sociologický problém, lebo do našich divadiel zo zásady nedostanete určitú skupinu ľudí. Na to, aby ste oslovili cez budovu, v ktorej to robíte, túto cieľovú skupinu, potrebujete špecifický druh propagácie. U nás je najmä na divadlo veľmi málo peňazí, takže sa vytvára veľká disproporcia medzi tým, čo môžete zamýšľať, a čo môžete realizovať. Mám taký pocit, že táto spoločnosť ani ten experiment nepotrebuje, lebo niektorých ľudí do divadla nedostanete. Považujú to za prešľap voči svojmu životnému štýlu.“
Ale teraz budete hrávať v novej budove a tam by ich mohla pritiahnuť aspoň tá zvedavosť, keď už nie záujem o inscenáciu.
„Je veľká šanca, že v novej budove bude možné pracovať aj s iným druhom divadelného tvaru. Potrebujete na to cielený marketing. O tri mesiace chceme prejsť do nových priestorov, ja osobne som nezachytil nič, že by sme tam chceli niečo robiť po novom. Vy ste v médiách niečo zachytili? Prechod do nového divadla je málo na to, aby sme menili vkus diváka.“
Keď nemôžeme zmeniť vkus, môže sa zmeniť štruktúra diváka v hľadisku?
„Môžeme urobiť baletnú streetpárty, ak na to zoženieme peniaze. Reklamou prilákame tritisíc ľudí, marketing vypracuje projekt, ponúkneme to televízii. Ale tá o to asi neprejaví záujem, lebo sa tam nebudú prechádzať tie správne celebrity. A skončili sme. Každý, kto má s baletom niečo spoločné, nie je celebrita.“
Ján Ďurovčík má s baletom niečo spoločné a podarilo sa mu byť v prime time najsledovanejšej televízie niekoľko mesiacov.
„Tak mu ponúknite takýto projekt, či to bude chcieť robiť.“
Nie je náš divák zanedbaný dlhodobo?
„Repertoár divadla je založený na spoločenskej objednávke. Spoločenská objednávka je založená na vkuse divákov, teda na tom, čo sú ochotní urobiť, aby niečo videli. Je veľmi veľa rôznych dôvodov, ktoré treba brať do úvahy. Nedá sa meniť zo dňa na deň. A keď si pozriete, kde stojí kultúra a umenie Slovenska všeobecne, a kde stojí tanečné umenie, tak nemôžeme byť optimisti.“
Čo vás potom presvedčí vstať ráno z postele a potiť sa na tréningu?
„To súvisí s niečím, čo je mimo oficiálneho uvažovania o balete a divadle. Pre mňa osobne je to spôsob, ako sa dostať na koreň divadla. Keby som mal pracovať len s cieľom, aby sa mi vrátilo, čo som do toho dal, tak už to dávno nerobím. Aj v tejto situácii som presvedčený, že sa to oplatí. Nie spoločensky ani finančne. Je to záväzok voči tomu, že som dostal talent a zdravie. Spoločnosť ráta s tým, že sú ľudia, ktorí sú zbláznení do divadla, a preto s ním hazarduje. Povedia si, že keď to prežilo doteraz, tak to prežije azda aj ďalej.“
Ste vo veku, keď prichádza tanečný dôchodok. Ako sa s tým vyrovnávate?
„Keby mi zajtra ponúkol niekto zamestnanie, ktoré by mi dôstojne zaplatilo réžiu súčasného života, tak už teraz píšem výpoveď. Zatiaľ mám balet rád a plním si ďalší sen, keď sa starám o generáciu mladých tanečníkov.“
Môžu postaveniu tanca prospieť televízne tanečné projekty?
„Nie. Robí sa to podľa jednej predlohy a je to stále o tom istom. Možno stúpne účasť v školách spoločenského tanca, ale je to iba dočasná vec. Či to nazvete miliónový tanečník alebo najlepší mäsiar na Slovensku, je jedno. Niekedy mám pocit, že najbližšia šou sa bude volať Miliónový pokrývač striech.“
V konečnom dôsledku by však mohla spropagovať to povolanie, uvedomili by sme si, že je vo výškach a rizikové, a možno by ste mali potom lepší plat.
„Keby to tak bolo, potešil by som sa.“
Čo by bolo pre vás spoločenským zadosťučinením za to, že robíte náročné povolanie a musíte sa ho vzdať v mladom veku?
„Žijeme v čase, keď sa kladie veľký dôraz na médiá. Zadosťučinením by bol vznik televízneho kanálu, ktorý by sa zaoberal len kultúrou. Naša spoločnosť by potom bola na dobrej ceste.“
Vyštudovali ste rovnakú školu ako Adela Banášová. Bola to vaša spolužiačka?
„Bola mladšia. Mali sme spoločných pedagógov. Adela má dodnes nejaké moje poznámky k štátniciam.“
Skončili ste rovnakú školu, ale pohybujete sa v iných zárobkových skupinách. Nie je to nespravodlivé?
„Vôbec nie. Ja to robím rád. Niekto ani nemá vysokú školu a krúti väčšie peniaze. Vôbec nad tým takto nerozmýšľam.“
