„O nič nejde – povedia ti ráno: A ty (musíš) iba spochybňovať tie slová celý deň.“ Týmito veršami Ivana Laučíka sa začína najnovší exponát vývozu slovenskej poézie, s ktorým začalo levočské vydavateľstvo Modrý Peter koncom 90. rokov počas svojej torontskej misie. Tentoraz je to antológia súčasnej slovenskej poézie v poľštine Pisanie, ktorá vyšla v spolupráci s vydavateľstvom Swiat literacki.
Každý zo štrnástich autorov – Brück, Groch, Hevier, Chmel, Jurolek, Kupka, Lehenová, Laučík, Peter a Marián Milčákovci, Pastier, Repka, Štrpka a Urban – sa predstavuje blokom básní (úvodná je vždy aj v slovenčine), ktoré na prvý pohľad nehýria prílišným optimizmom. Ako hovorí v sprievodnom slove Ján Gavura, ich tvorba je „poznačená hľadaním rovnováhy v nepriaznivých podmienkach sveta na prelome milénií“. No s daným stavom sa neuspokojujú, a tak v básniach je citeľná aj „prirodzená túžba urobiť z tohto sveta obývateľný priestor“. Výsledkom tejto túžby, ktorá je samozrejmou súčasťou ich nefalšovaného „života v pravde“, neraz v dobrovoľnom ústraní, je bezhraničné oddanie sa poézii – jej písaniu, prekladaniu i vydávaniu.
„Živí vedia,“ píše Laučík stále v tej istej básni, „že o všetko išlo už od rána.“ Alebo, ako už vedia aj poľskí vyznávači slovenskej poézie: „Zywi wiedza, ze o wszystko chodzilo juž od rana.“
