V časopise Stadion raz odcitovali športového funkcionára zo Sovietskeho zväzu: „Naši gymnasti získali na posledných majstrovstvách sveta osemnásť medailí. Je to málo alebo veľa?“ To sa asi prejavil pravý športový duch, hraničiaci so stratou súdnosti. Producenti komédie Noc v múzeu museli byť skromnejší. Vo filme sa objaví jeden dobrý vtip za dvadsať minút, a im to stačilo, ale o strate súdnosti asi hovoriť nemožno.
Kedysi bol v kinách Nekonečný príbeh. Bolo v ňom kopec príhod s príšerkami, deti sa na nich zabávali, a popritom sa k nim zozadu prihováral príbeh o fantázii. Že vyhynie, ak si prestaneme čítať knihy a pred spánkom už nebudeme myslieť na nezrealizovateľné sny.
Potom sa ukázalo, že filmy môžu uspieť aj vtedy, keď sa k originalite takého Nekonečného príbehu priblížia len zďaleka. Podozrenie padá na fantáziu, asi sa jej dnes naozaj nedarí.
Vezmime si len zápletku Noci v múzeu. Pán Larry Daley nechce prísť o právo na výchovu syna, a preto si za jeden deň musí zohnať hocijakú prácu, aj keby malo ísť o nočné strážnické služby v múzeu – to sa trochu podobá na odpinkanú úlohu. Hneď začína byť jasné, že všetko je postavené na Benovi Stillerovi v hlavnej úlohe (bez špeciálneho prejavu) a nočnej akcii v múzeu (bez extra nápadu), keď ožívajú všetky exponáty a nevedia sa spratať do kože.
Smutnejšie je, že tento jednoduchý vzorec producentov je postavený práve na vzývaní fantázie. A nápadnej (ale predsa neškodnej a zmysluplnej) propagácii múzea. Veď čo keď pre tento film bude chcieť dieťa vedieť čosi o Indiánoch a Hunoch, a aspoň na päť minút si kvôli nim sadne pred internet.
Možno potom niekomu vyčítať, že mal ambíciu spraviť iba priemernú robotu s tromi svetlými momentmi za hodinu? Zrejme nie.
