oha.
Štyridsaťjedenročný modranský rodák Ivan Prokop sa vlani v októbri nešťastne zrútil tristo metrov pod vrcholom, na ktorý krátko predtým vedno s Vladimírom Gembešom a Petrom Kostelanským vystúpili ako prví Slováci. V teréne, ktorý pripadal relatívne bezpečný. Ťažší, fixami zabezpečený úsek nasledoval až v spodnejšej časti cesty.
„Po osemstometrovom páde ostalo Ivanovo, žiaľ, už mŕtve telo visieť na krehkom okraji trhliny. Tak ho nesmieme nechať, apeloval som zdola na chlapcov. Vytiahnite ho, zabaľte do spacáku a dôstojne pochovajte,“ spomína Šajnoha. „Na druhý deň sa jeden z vrcholového tímu na lane spustil do rokliny, ale keď skúšal telo presunúť, snehový okraj sa preboril a aj s nebohým spadol do tridsaťmetrovej hĺbky.“
„Boh videl to trápenie a zľutoval sa,“ myslí si šéf výpravy. „Sú určité hranice, keď želanie narazí na čosi, čo nie je v ľudských silách prekonať.“
Transport mŕtveho tela dolu, po tisícke metrov fixných lán, ktoré nasledovali, vôbec neprichádzal do úvahy. Podľa Šajnohu by to bola „operácia vyžadujúca štyridsiatich-päťdesiatich chlapov“.
Autor: mo
