Mount Everest, najvyšší štít sveta, eviduje od roku 1922 už vyše dvesto obetí. Všetkých štrnásť osemtisícoviek sveta dokopy asi sedemsto. Aj s vyše stovkou sedemtisícoviek počet tragických prípadov výrazne prekračuje tisícku.
Len minimum mŕtvych však riadne pochovali na skutočnom cintoríne. Väčšina tiel ostala vo výškach.
Medzi horolezcami pretrváva názor, že vrchy sú dôstojné miesto na večný odpočinok tých, ktorí ich milovali a v nich zahynuli. Pribúda však rodín, ktoré hľadajú spôsob, ako telá blízkych zniesť z výšok a pochovať doma.
Ani vlády krajín, na ktorých území ležia nebotyčné vrchy, nie sú nadšené, že na ich území ostávajú telá obetí, ale žiadna nenašla spôsob, ako tomu zamedziť. Iba do podmienok na udelenie povolenia zaradili povinnosť zniesť ich do údolia.
Ležia ako smeti
Vlani v júli pár desiatok metrov pod osemtisícovým Broad Peakom zomrel na zostupe na vyčerpanosť známy rakúsky horolezec Markus Kronthaler (39). Jeho brat Georg, horský vodca a lyžiarsky inštruktor, predčasom natrafil na internete na fotografiu Markusovho tela bezprizorne ležiaceho blízo výstupovej trasy. Zhrozil sa a začal organizovať výpravu, ktorá chce v lete bratove pozostatky zniesť dolu a dopraviť domov.
„Táto expedícia nemieni len zniesť môjho brata, ale aj zmeniť zmýšľanie v otázke etických zásad výškového lezenia,“ tvrdí Georg Kronthaler v liste, ktorý publikovali mnohé horolezecké časopisy a internetové stránky. „Žijeme síce vo výkonnostnej spoločnosti, ale ani v nej nemôže platiť len najvyšší športový výkon a pritom ísť - nielen obrazne - cez mŕtvoly.“
Georga Kronthalera poburuje, že obete veľhôr neraz „ležia ako smeti opustené na krajnici cesty“, ktorou prúdia hore-dolu desiatky ďalších horolezcov. Predstava, že by telo jeho brata hodili do rokliny, „aby sa odstránilo z dohľadu iných horolezcov, je neakceptovateľná pre mňa aj moju rodinu“, tvrdí na svojej webovej stránke.
Demján: Moja duša vraví iné
„Telo sa nehádže do rokliny, ale spúšťa na repšnúrach, veľmi podobne ako na pohreboch - nie síce v rakve, no zabalené do ždiaraku,“ polemizuje s tvrdením v Rakúšanovom liste Marián Šajnoha, bývalý šéf slovenského horolezectva i pár himalájskych expedícií. Myslí si, že „obete okrem pamätných tabúľ na domácich symbolických horských cintorínoch majú svoje pomníky aj na miestach tragédie - sú nimi vrchy“.
„Rodiny, ktoré zmýšľajú podobne ako Kronthalerova, chápem, majú na to plné právo,“ uznáva najúspešnejší slovenský himalájista Zoltán Demján. „Moja horolezecká duša však vraví: Keby sa mi čosi také nedajbože stalo, želal by som si, aby môj prach rozprášili nad Himalájmi.“
Demjan si myslí, že dôstojne vzdať pietu možno aj na diaľku, netreba stáť nad nebožtíkovým hrobom. „Je to najmä vnútorný prejav úcty a obdivu k človeku, s ktorým vás niečo spájalo,“ vraví. Stál na troch osemtisícovkách a na vôbec najvyššej stratil partnera, legendárneho Jozefa Psotku. „Už veľakrát som mu doslova aj obrazne zapálil sviečku,“ dodáva.
Zniesť telo je tortúra
Niektoré obete veľhôr sa nájdu hneď, iné po čase, niektoré však ani po rokoch. Po štvorici Slovákov, ktorá na jeseň 1988 alpským štýlom zvládla legendárnu Bonningtonovu cestu v juhozápadnej stene Mount Everestu, nie je dodnes ani stopy.
Zniesť mŕtve telo z nebotyčných výšok je tortúra. Neraz to ani nie je v ľudských silách.
„Keď Michal Orolin počas everestskej výpravy 1984 dostal trombózu, znášalo ho z druhého tábora v 6400 metroch do základného o tisíc výškových metrov nižšie tridsaťšesť horolezcov a trvalo im to celé dva dni,“ spomína jej šéf Fero Kele. Všetko dopadlo šťastne a Orolin, ktorý v roku 1971 vystúpil na Nanga Parbat (s Ivanom Fialom ako prví horolezci z východnej Európy), je medzi živými.
Z trinástich
leží doma jediný
V Himalájach dosiaľ zahynulo trinásť slovenských horolezcov, z nich deviati na osemtisícovkách. Doma je pochovaný len jeden: Trnavčan Ľuboš Stacho, ktorý zomrel predvlani na Čo Oju (8201 m).
Jeho telo zniesla špeciálna čínsko-tibetská výprava z výšky 7000 m asi do 4000 m a odtiaľ ho transportovali helikoptérou a následne lietadlom.
Predchádzala tomu žiadosť rodiny a značná diplomatická aktivita. Podľa vtedajšieho ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana bolo najťažšie presvedčiť miestnych ľudí, aby riskovali životy pri takej neobvyklej práci. V čínskej časti Himalájí šlo iba o druhý takýto prípad.
Čo Oju, tvrdia horolezci, je však „paličková hora“. Navyše, nosičom zahralo do kariet počasie. Náklady, o ktorých úhradu sa podelila poisťovňa a rodina, sa vraj blížili k dvom miliónom korún.
Kronthaler pri znášaní bratovho tela z Broad Peaku ráta s malou výpravou (traja plus päť výškových nosičov), napriek tomu výdavky odhaduje na 50-tisíc eur. Časť z nich by mala pokryť dobročinná pohľadnicová akcia.
Slovenské obete osemtisícoviek
Mount Everest (8848 m): Jozef Psotka (r. 1984), Dušan Becík, Peter Božik, Jaroslav Jaško, Jozef Just (všetci 1988)
Manaslu (8163): Juraj Kardhordó, Miroslav Rybanský (1997)
Šiša Pangma (8046): Štefan Sluka (1996)
Čo Oju (8201): Ľuboš Stacho (2005)
Na Psotkovom pohrebe bola celá naša výprava
Vtedy na najvyššom vrchu sveta po prvý raz vôbec stáli dvaja Slováci: Zoltán Demján a Jozef Psotka. Dolu však zišiel iba prvý z nich.
Psotku po dvoch dňoch obetavého hľadania našiel Jozef Just (o štyri roky neskôr na tejto hore sám zahynul).
V kotle vo výške asi 6700 m. Po ťažkom páde na zostupe z Južného sedla Mount Everestu bol už dlhšie mŕtvy.
Napriek tomu hore vyrukovali všetci, ktorí vládali. Aby nechýbali na pohrebe legendy.
Cez vysielačky boli na ňom úplne všetci. Celá výprava.
„Just bol nábožensky založený a obrad sprevádzal modlitbami. Až po nich Juzekovo telo dôstojne spustili do trhliny,“ spomína Šajnoha.
„V základnom tábore stáli chlapi okolo vysielačky so sklonenými hlavami a plakali,“ konštatuje kniha o výprave.
Pietu mu vzdali aj domorodí členovia expedície.
„Nepálčanom sa však nepáčilo, že pochovávame Psotkovo telo. Najmä sirdarovi, ktorý mal z nepálskeho ministerstva turistiky pre takéto prípady pokyn zniesť mŕtve telo a spáliť na pohrebisku na kraji niektorej z riek. Tento spôsob sa zasa nepáčil nám – nevedeli sme si predstaviť, že by sme sa prizerali na to, ako obhára našincovo telo,“ vraví Šajnoha.
„Nepál vtedy ešte nepovoľoval vyviezť mŕtve telo z krajiny,“ pripomína.
„Napokon sme sa dohodli na kompromise a sirdar v každodennej večernej relácii s ministerstvom turistiky oznámil, že Juzekovo telo spadlo do trhliny a nie je ho možné odtiaľ vytiahnuť.“
Medzičasom sa predpisy zmenili. Nepálčania už pripúšťajú vývoz mŕtvol do zahraničia. Oveľa dôraznejšie ako donedávna však naliehajú, aby výpravy ostatky obetí zniesli dolu. Opak chápu ako znečisťovanie prostredia.
„Pred začiatkom pôsobenia musí každá výprava na ministerstve turistiky zložiť zálohu. V prípade lanskej expedície na Tilicho Peak šlo o dvetisíc dolárov,“ vraví jej vedúci Marián Šajnoha. „Keď sme si po ňu na spiatočnej ceste prišli, úradník na nás arogantne zaútočil, že sme sa nepostarali o znesenie odpadkov, narážajúc na mŕtvolu kamaráta. Do mňa ako keby strelilo a vyskočil som naňho. Hneď spustil dlhú tirádu, ako nepálsky ľud súcití s naším žiaľom, a napokon uznal, že to, čo žiada, nebolo v ľudských silách.“
(mo)
