nezávadné“ ostali chipsy a Pepsi Cola a podobné ľahko (o)tráviteľné jedlá.
Ja som prišla včera z pôrodnice. Patrím k mamám, ktoré dojčia do úmoru a produkcia mlieka sa podobá súkromnej elektrárni.
Takže som ochotne odsávala mliečko v nádeji, že bude použité pre tých hladošov, ktorí ešte nemajú dostatočné zásoby mliečka u svojich mamičiek alebo z iných dôvodov sa k nemu nedostanú.
V Ružinove pri prvých troch to takto fungovalo a považovala som to za skvelý prejav materskej spolupatričnosti. Tak som nevidela problém, aby to tak nebolo aj v Galante.
Dozvedela som sa však, že to nepôjde. Nielenže nemôže fungovať banka materského mlieka, ale ani v rámci oddelenia nie je možné dávať mliečko iným deťom. Po prvé: náklady na vyšetrenie každej mamy, či má vhodné mliečko, sú také vysoké, že sa jednoducho NEOPLATÍ materské mlieko „prevádzkovať“. Po druhé - keďže už začína byť svet podozrievavý nielen voči Talibanu a teroristom, nie každá mama má odvahu dať svojmu dieťatku „mlieko nejakej cudzej ženy, ktorú som nevidela a nepoznám“. To radšej Sunar.
Asi som od prírody nenapraviteľný optimista až idealista, ale vzalo ma to. Vôbec totiž nerozumiem viacerým veciam: ako môže byť jedna normálna mama deň pred pôrodom čistá ako ľalia bez HIV, syfilisu a iných „príkras“, ktoré treba vyšetriť pre zdravotnú neškodlivosť mliečka, ale prekročením istej „nedefinovateľnej“ hranice už to kdesi schytá? Koľko je takých mám, ktoré sú ochotné a schopné darovať svoje mliečko iným deťom ? (Dá to dosť práce navyše a hociktorá to robiť nebude. Žeby to robili práve tie rizikové… pochybujem.) Aké pravidlá sú pre nás vlastne dôležité? Tie finančné? Či tie zdravotné?
Autor: Mária Kohutiarová
