Aj keď rozvodov dnes pribúda, nájdu sa ešte dvojice, ktoré dokázali v manželstve vydržať niekoľko desaťročí. Ľudovít a Božena Hlaváčovci z Bratislavy žijú spolu už šesťdesiat rokov. Hoci sa to mnohým javí už ako rarita, pre nich je to samozrejmosť. Neustále sa prekárajú, doberajú si jeden druhého. Majú sa radi. Môže novomanželská idylka naozaj niekomu vydržať dlhšie ako polstoročie?

"Viete, čo, my sa každý týždeň rozvádzame," vyrukuje so svojráznym receptom na manželské šťastie Ľudovít Hlaváč. "Obyčajne to vyvrcholí v piatok. No kým si všetko pripravíme, rozvod sa odkladá, lebo v piatok poobede už nenájdeme žiadneho úradníka, ktorý by nás rozviedol. Tak počkáme do pondelka, ale v pondelok máme prací deň, nemôžeme sa ísť rozviesť. V utorok sa zase stretávame s deťmi a do stredy sa upokojíme. Ale vo štvrtok sa to znovu začína a v piatok sa to opakuje!" smeje sa Ľudovít Hlaváč. No vzápätí dodáva, že jeho manželstvo je napriek všetkému asi naozaj pekné, lebo keď počúva v médiách o rozpadávajúcich sa vzťahoch, je pánu Bohu vďačný.

Slušná, inteligentná, bystrá, pekná

Manželku Boženku spoznal pred 63 rokmi. "Hneď na mňa zapôsobila," spomína. Ich zoznámenie zmanažovala kamarátka Majda Lojdlová, neskoršia manželka lekára a básnika Pavla Straussa, s ktorou sa Boženka poznala z ubytovne pre slobodné ženy. To ona poslala Boženku za mladým redaktorom požičať rusko-slovenský slovník.

"Videl som, že je to slušné, inteligentné, bystré dievča. Mala pekné oči, aj peknú tvár. K slovníku som Majde pripísal, že nech ho vráti po tej istej - ešte som nevedel, ako sa volá. A keď Boženka priniesla slovník naspäť, môj prvý dojem z nej sa len utvrdil."

Tak sa začala ich známosť. "Bolo to krásne. Chodili sme spolu do divadla, do kín. Ja som vtedy písal glosy o nových filmoch. Týždenne sme absolvovali aj tri, lebo každý týždeň sa uvádzali tri premiéry."

Raz v nedeľu zostal u Boženky

Ona má osemdesiat, on osemdesiatpäť. Majú dve "veľké" dcéry - jednu 59- a druhú 57-ročnú. Tešia sa nielen z vnúčat, ale už aj z pravnúčat. Zobrali sa v roku 1946, v ťažkých časoch. Boženka bývala v Leopoldove a do Bratislavy chodievala pracovať na týždňovky. Ľudovít chcel byť výtvarníkom alebo spisovateľom. Pokúšal sa študovať maľbu u Martina Benku, ale ten mu povedal, že diaľkové štúdium nie je možné. Denné štúdium si však Ľudovít Hlaváč nemohol dovoliť a spisovateľstvom by sa nebol uživil. "Tak som išiel za novinára, v novinách som sa uplatnil."

A keďže fotografia bola oblasťou, ktorú komunisti až tak nesledovali a ani medzi teoretikmi umenia nebol vraj vtedy o ňu veľký záujem, stala sa práve teória fotografie jeho parketou. Asi sedemnásť publikácií Ľudovíta Hlaváča je toho dôkazom. Boženka je naňho hrdá, s láskou mu ich pomáhala prepisovať. A teší sa, že jej muž sa minulý rok ako jeden z prvých stal držiteľom ocenenia Osobnosť slovenskej fotografie.

Mladým manželom sa najprv nežilo ľahko. Ľudovít býval v Bratislave, v podnájme, a za Boženkou chodieval do Leopoldova, do jej rodičovského domu. V roku 1945 prišiel za ňou na veľkonočné sviatky, práve vtedy Rusi oslobodili Bratislavu. No nemal sa už kam vrátiť, lebo jeho prenajatý byt v Bratislave zabral národný výbor. "Byt niekomu pridelili a ja som si už nemohol zobrať ani svoje osobné veci. Zostalo mi len to, čo som mal na sebe."

Pár rokov po ich sobáši zomrel Boženkin otec a krátko na to aj mama. Zanechali deti, o ktoré sa bolo treba ešte starať, Boženka totiž pochádza z desiatich súrodencov. Ľudovíta navyše postihli aj politické čistky v 50. rokoch. "Kdekoho posielali do baní a do lesov, chceli sa zbaviť intelektuálov. Mňa poslali do stavebníctva." Ale bolo to aj na niečo dobré, lebo stavebná firma, v ktorej mladý redaktor pracoval, im o nejaký čas pridelila pekný byt na Riazanskej ulici v Bratislave. A keďže Boženkini súrodenci sa medzičasom poženili a povydávali, presťahovali sa Hlaváčovci z Leopoldova do hlavného mesta.

Na hádky nebol čas

Hoci peňazí nemali nazvyš, nesťažujú sa. Ľudovít si musel často požičiavať, mával aj viaceré pracovné úväzky. Hovoria však, že nikdy im nič nechýbalo a nehádali sa, lebo na hádky jednoducho nebol čas. Ľudovít chodil z práce neskoro domov, večer bolo treba deti pripraviť do školy. A písal knihy, mnohostranové odborné publikácie - to zabralo veľa času.

Napokon, čo by bola mohla Boženka mužovi vyčítať? "Bol veľmi pekný, mladý. Bola som naňho pyšná. Aj moji rodičia ho mali radi. Keď zomreli, skôr som ho ľutovala, že nás musel spolu so sestrami živiť."

Ľudovít si však na jeden manželkin "výstrelok" spomenie. "Vyčítal som jej len jedno. Mala veľmi rada divadlo. Účinkovala ako amatérska herečka." No túto výčitku nemyslí celkom vážne, v skutočnosti bol rád, že sa jej darí.

Za všetkým stojí viera

Už niekoľko rokov žijú Hlaváčovci v petržalskom penzióne. Boženka si po štyroch vážnych manželových operáciách robí o jeho zdravie starosti. Napriek pokročilému veku si spoločný život vychutnávajú. K makovníku si s pôžitkom naservírujú whisky aj čiernu kávu, žiadne "to mi škodí na srdce a na žalúdok" od nich nepočujete.

"Neviem, či to bude pre dnešných ľudí," zamyslí sa napokon Ľudovít Hlaváč. "Za všetkým však stojí naša hlboká viera." Boli vraj chvíle, keď sa Boženka chystala odísť preč. "Zatiaľ je však tu. Ešte nikdy som jej nepovedal, že jej prispejem na cestovný lístok," smeje sa manžel. "Vždy máme silu vrátiť sa k láske. Modlíme sa každý deň. Dôležité je, aby sme si vedeli donekonečna odpúšťať a čo najskôr sa znovu vrátiť do objatia. A potom to objatie, keď sa aj preruší, nech sa znovu opakuje až do konca života."

Recept na šťastné manželstvo

Známych dvojíc sme sa opýtali, ako je možné, že ich manželské zväzky pretrvali toľké roky.

Manželia Feldekovci - sú spolu 44 rokov

Oľga Feldeková: "Pätnásteho septembra 1962, keď som mala devätnásť rokov, sa ma pri svadobnom obrade sobášiaci úradník opýtal, či si chcem tu prítomného Ľubomíra Feldeka zobrať za právoplatného manžela. Povedala som "áno" a odvtedy mi už nikto podobnú otázku nepoložil. Takže za svoje šťastie v manželstve do istej miery vďačím aj tomu úradníkovi."

Ľubomír Feldek: "Na to, aby mal človek šťastie, potrebuje jednu dôležitú vec. Šťastie. A to platí aj o šťastnom manželstve."

Manželia Kováčovci - sú spolu 50 rokov

Emília Kováčová: "Určité obdobie je vo vzťahu základom - keď manželia založia rodinu, vychovávajú deti. Potom vzťah prechádza v hlboké porozumenie. Je dobré, keď majú partneri približne rovnaké profesie a záujmy, môžu si cibriť názory. V manželstve je potrebná aj trpezlivosť, tolerancia k inému názoru. Treba vedieť prekonať prípadné disharmónie, lebo nechodíme po svete ako anjeli."

Michal Kováč: "Nespomínam si na vážnejšiu krízu. Hádky a nezhody boli, ale nikdy sme neuvažovali o rozvode. Závisí to od charakteru človeka, od toho, či berie život, manželstvo a rodičovstvo vážne. Dostali sme kresťanskú výchovu a v tomto rámci sme sa pohybovali celý život. Prvotné nadšenie možno vyprchá, ale partneri by si mali zachovať vzájomnú úctu. Takisto je potrebná deľba práce v rodine, manželia musia byť rovnocenní."