h Milan Bočkay), ale aj tak sa neoplatí doň príliš zabŕdať.
Poslední budú prví
Posvätil im ho aj ich guru Rudolf Fila, kľúčová osoba slovenského výtvarného života a v neposlednom rade bývalý pedagóg viacerých z nich: „Je to nezáväzné, ale o to pevnejšie zoskupenie ľudí bez jednotiacej estetiky, ktorí po nej ani netúžia.“
Jednotiaca je však úcta k práci ostatných členov a v normalizačných rokoch spoločné prežívanie osudu tvorcov, ktorí odmietli doktrínu socialistického realizmu. Desiatka priateľov, špičkových predstaviteľov alternatívnej umeleckej scény, sa formovala na neoficiálnych výstavách v priestoroch Slovenskej akadémie vied, organizovaných koncom 70. rokov Františkom Mikloškom.
Ďalší dôležitý človek A - R, francúzsky filozof a kunsthistorik Etienne Cornevine, ktorého pracovný pobyt na Slovensku sa šťastne prekrýval s prvým desaťročím tohto priateľského spoločenstva, na margo jeho bizarného názvu, ktorý je skratkou francúzskeho výrazu Avance - Retard, vyznačujúceho na hodinkách zrýchlenie a spomalenie chodu, povedal: „Každý chcel preskúmať nové umelecké územia a zrazu sa ocitli v prevrátenom svete, kde pocit, že sú vpredu, ich odsúva dozadu. Asi bol ten názov náznakom, že poslední budú možno zajtra prví.“
Klára a Milan Bočkayovci, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marián Mudroch a Dezider Tóth sa ako združenie prezentujú až od začiatku 90. rokov. Je to však združenie voľné, bez manifestu a programu, ktorého jedinou pravidelnosťou je odovzdávanie vianočnej ceny Christmas spriazneným umelcom za ich tvorbu a ľudské postoje v minulom režime.
A tak spoločných výstav bolo len zopár, každý z výtvarníkov sa predstavuje výsostne vlastným umeleckým programom.
Majstri originálnych techník
Milan Bočkay stále objavuje nové formy vzťahu reality a ilúzie, obrazu a vyobrazenia, keď vďaka virtuóznej technike sugestívne vydáva napríklad akvarel za olejomaľbu a tú zasa trebárs za kresbu. Za problémom, čo je naozaj a čo len predstierané, sú úvahy o podstate média. Slastný zmätok v identifikovaní svojich zámerov neraz korunuje aj sprievodným textom obrazu. Pravda, ak je to naozaj obraz... Tam už nejde len o ilúziu, ale o ilúziu ilúzie.
Ani Marian Meško sa nemôže chváliť, že by sa vyhýbal záhadnosti a tajuplnosti. Frotáž, teda snímanie odtlačku z rôzne štrukturovaných materiálov, posunul do nevídaných sfér. „Nik z nej nevyťažil také odtiene ako on,“ skladá mu poklonu Cornevine. Východiskovú frotáž deštruuje ďalšími originálnymi postupmi - vymývaním, prekresľovaním, zošívaním, vlepovaním či opätovným strhávaním a nanášaním farby. Nekonečná konfrontácia povrchu a hĺbky, viacerých plôch a polôh je náročnou a príťažlivou tvorbou, ktorej kompaktnosť znásobuje aj charakteristická meškovská farebnosť.
Frotáž je typickou výtvarnou technikou aj Kláry Bočkayovej, ktorá na papier alebo plátno prenáša výjavy z vyšívaných dečiek v interiéroch starých materí. Dobové banálne a gýčové príbehy ironizuje a vysmieva sa im, aby z nich potom neomylne vybrala detaily, ktorým kombináciou a použitím ďalších techník priraďuje neočakávané významy. Poukazovanie na rozpor medzi konvenčným vnímaním úlohy ženy a jej právom na slobodnú výpoveď je nevtieravé, ale citeľné a vo výslednom tvare atraktívne.
Spomínané trio bude najbližší pondelok o 17.00 h v bratislavskom Pálffyho paláci na Zámockej ulici prezentovať svoje výpravné monografie z Vydavateľstva Michala Vaška, ktoré predstavia ich tvorbu v celej šírke. Malá sprievodná expozícia je presne v duchu nepísaného pravidla, že spoločné výstavy združenia sú výnimočné a ide skôr o výsledok náhodných mechanizmov.
Viera, že takýchto náhodných mechanizmov, ktoré prinesú ďalšie monografie, bude viac, snáď nie je ilúziou. A už vôbec by nemusela byť ilúziou o ilúzii.
