Cez víkend sa v priestoroch SNM na Vajanského nábreží v Bratislave krúti pomerne veľa návštevníkov. A nie je to pre exponát dinosaura, ten už odviezli. Múzeum ponúka toho dosť, niečo si môžete pamätať ešte z detstva – zvieratká, rastlinky, trblietavé ametysty, starodávne listiny či predmety, ktoré sa používajú pri židovských náboženských rituáloch, ale aj video zo salaša.
Návštevníkov, ktorých neodradí nie práve ľudové vstupné 100 korún, čakajú na prízemí tri výstavy. Každá má istý pôvab alebo aspoň schopnosť ohromiť. Napríklad drzosťou alebo len samoľúbosťou bývalého prezidenta Schustera, ktorý opäť prináša fotografie zo svojho cestovania. Tentoraz brazílske anakondy vystriedali aljašské medvede. Túto perličku si necháme na záver.
Najviac hviezdičiek by si z troch výstav nepochybne odniesla prehliadka plastového sveta Paleolit - neolit ... bakelit. Úsvit plastov, ako znie jej podtitul, poteší nielen nostalgických pamätníkov, ktorí s láskou spomínajú na fotoaparáty Pionier, rádiá Rekreátor, prenosné mlynčeky na kávu alebo trochu iné lego.
Prvému priemyselne vyrábanému syntetickému plastu, „revolučnému materiálu“ prischlo megalomanské označenie „materiál tisícorakého využitia.“ Takto zvodne ho nazval jeho vynálezca Belgičan Leo Hendrik Baekeland.
Bakelitová výstava je nielen vtipná a príjemná, ale aj bohatá na exponáty. Tajomstvo úspechu bakelitu a súčasne aj jeho Achillova päta bola v tom, že bol lacný. Žiaľ, práve preto sa výrobky z neho nezbierali, ale vyhadzovali. Výstava a jej autor Pavel Habáň poukazujú na to, že to nie je osvietený prístup. Veď v bakelitovom vyhotovení je dokonca aj žehlička rozkošná.
Druhá dočasná prehliadka v SNM sa snaží predstaviť návštevníkom, čo všetko sa skrýva pod pojmom komunikácia. No viac sa jej darí tento všeobecný pojem zahmliť. Napokon, mnoho teoretikov sa snažilo nájsť definíciu komunikácie, no často končia zistením, že existuje veľa definícií. Ak vás to zaujíma, latinské communicatio je od communicare a to znamená „spojovať produkcie a výmenu posolstiev, najmä významov prostredníctvom znakových systémov“.
Výstava Komunikácia je živá – zahráte si scrabble alebo sa s kamarátmi pomocou exponátov vyšantíte napríklad na tom, ako by vyzerala vaša tvár, keby ste si oči vymenili za kamarátove. Viac si pripadáte ako na detskom ihrisku, čo ocení nielen mladšia a zjavne aj cieľová skupina múzea, ale aj hraví dospeláci. Naopak, vrcholom komunikácie môže byť počítačový program Elíza, ktorý zostrojili počítačoví optimisti v 40. rokoch. Svoje psychické stavy nemali pacienti vešať na nos psychológovi, ale počítačovému programu, ktorý sa s nimi akoby rozpráva. Občas znejú odpovede záhadne, občas vtipne, v každom prípade stačí pár sekúnd, aby človek pochopil, že tomuto stroju by sa skôr podarilo zmeniť duševne zdravého človeka na pacienta než naopak. Výstava o komunikácii je skôr zábavným rozptýlením, lenže v tom jej konkuruje bakelitová, a najmä Schusterova prehliadka.
Tá naozaj vyráža dych. Fajn, treba uznať, že medvede sú dosť fotogenické. „Mal som strach, srdce v hrdle,“ vyjadril sa. K hladným medvedíkom vo vode či na lúke pridal aj vysvetľujúce názvy ako zvedavý či osamelý. Hovoríme o medveďovi. K fotke exprezidenta by sa dalo pripísať jediné - naivne odvážny exponát, ktorý v národnom múzeu nemá čo hľadať.
Bakelitový telefón si možno pamätáte, Rudolfa Schustera na jeho zahraničnej umeleckej ceste ste asi zatiaľ nevideli.
FOTO SME – MIRKA CIBULKOVÁ
