Čo vás vedie k tomu, že všetky svoje prózy píšete z pohľadu dieťaťa?

Lebo som večné dieťa - nádherné, nekomplikované, no rozbitné a veľmi smutné. Celý môj život je konfrontácia s realitou, ktorej nedokážem uveriť. To, čo ma prekvapovalo, keď som mal šesť, ma prekvapuje, aj keď mám 44. Stále mám tie isté rozšírené ametystové oči. Môj veľký vzor Ľubo Feldek mi hovorí: ‚Píš, kým to ide! Nemá zmysel meniť štýly. Ja som sa snažil byť originálny a hľadať niečo nové, no možno som to nemal vôbec robiť.' Chvalabohu, že Ľubo ako motýľ preletuje z jedného kumštu na druhý - od poézie k dráme, filmu, próze, prekladom. V tejto pestrosti je totiž geniálny. Aj ja som skúšal iné formy, ale doterajšia moja poloha mi vyhovuje najviac. Navyše, skutočnými hrdinami sú pre mňa ľudia, čo musia v Šamoríne o štvrtej ráno vstávať a utekať do Slovnaftu, a nie vlasový mág Paviel.

Prečo odrazu spomínate práve Paviela?

Neustále o ňom počúvam, že keď sa nejaká hviezda zobudí, musí si ho zavolať. A on príde k nej domov a učeše ju, aby mohla vyraziť medzi ľudí, do sveta. Inak by taká Christová asi ostala doma neučesaná. Realita ľudí, ktorí musia cez médiá obťažovať tých ozajstných hrdinov, čo im ráno o piatej majster obúchava cvikačky o hlavu, keď sa o minútu oneskoria, je dosť smutná.

Podľa vás neplatí argument, že nič z toho sledovať nemusíme, ak nechceme?

Neplatí. Nežijeme predsa vo fľaši. A ja to aj chcem sledovať. Darmo sa budeme tváriť, že to nie je, keď to máme na každom kroku. Iste - môžete zrušiť rádio, televízor, dokonca ani čítať nemusíte, ale na druhej strane je to celkom zábava.

Hoci píšete z pozície dieťaťa, máte postrehy dospelého muža. Nie je to isté zneužívanie formy?

Na väčšinu vecí som sa díval už od svojich šiestich rokov očami dospelého muža, len som tak nemohol písať, lebo by mi nikto neveril. Keby som v šiestich rokoch napísal sloh z pozície dospelého, tak by ma nedospelý učiteľ vymlátil po zadku. No zistil som, že môžemv dospelosti písať ako malý chlapec. Odrazu som sa potreboval vypísať zo svojho splínu. Chcel som dať na papier, aký som mal ťažký život a rozbité detstvo. Napísal som prvú, nervy trhajúcu stať, a odrazu som spadol do akéhosi víru, v ktorom som zistil, že som zažil a spozoroval aj kopu zábavných vecí, a že aj tie zlé vlastne možno vôbec neboli zlé. A pochopil som, akou pravdou je, že čo ťa nezabije, to ťa posilní... Detstvo je naozaj najsmutnejšie ľudské obdobie. Nie je nič strašnejšie ako detstvo.

Prečo si to myslíte?

Väčšina ľudí, čo čítali moju knižku, mi hovoria: ‚Toto sú moje nočné mory! Presne o tomto som rozmýšľal!' Každého v detstve ovládajú strašné pochybnosti, a darmo si budete myslieť, že je ukážkovo krásne. Napríklad dnes - nejaké dve dievčatá sa chytia za ruky a skočia zo skaly, pretože mali štyridsať neospravedlnených hodín. Dospelí si hovoria, aké je to hrozné, ale ja ich úplne chápem. Pamätám sa na svojich spolužiakov a šesť-, sedem-, osemročné dievčatá, ktoré plakali a upadali do kómy len preto, že dostali dvojku. Niekto do nich nastrkal ambície a nepomohlo, že pritom chodili krásne oblečené, na rozdiel odo mňa, mali peniaze a bicykle, aj tak to boli rozbité deti. Strašidlá v skrini a pod posteľou, keď sa bojíte vystrčiť nohu - to predsa prežívalo plno ľudí, ale málokto sa na to rozpomenie. Mám po svojej babke a po otcovi, o ktorých píšem, takú vlastnosť, že na nič zlé, čo mi niekto urobil, nezabúdam. Skôr zabudnem to dobré... Zapamätal som si napríklad, ako sme mali stromček a ja som pod ním nemal ani jeden darček, no a už si nepamätám na tých dvadsať Vianoc, keď som mal darčeky a boli krásne.

Iní ľudia, a nie je ich málo, spomínajú skôr na to pekné a zlé vytesňujú.

Bolo by nespravodlivé voči osudu, keď už mi toho toľko zlého nachystal, aby som na to všetko milosrdne zabudol. Keď o ňom píšem, oceňujem tým aj samého seba, lebo ak prekonáte nejakú prekážku či svinstvo, a niekto vás pätnásťkrát buchne do hlavy, a vy na ten šestnásty raz vstanete, hovorí to o vašej kvalite, sile a o tom, že dokážete odpúšťať, necítiť nenávisť a ísť ďalej. A na to som pyšný.

Čo všetko ste robili predtým, ako ste sa rozhodli ‚vypísať'?

Všetko možné - začínal som ako čašník, potom som robil v Slovnafte denného čerpača, keď som v príšernom smrade ťahal obrovské hadice plné benzínu, neskôr som robil upratovača, bufetára, v Jablonci manipulanta, keď som vozil na vozíku veľmi ťažké popolníky, tam som vydržal presne štyri a pol hodiny, iba do konca šichty. Vypil som osemnásť šesťpercentných pív, išiel som si po veci a nikdy viac som sa tam nevrátil. Odišiel som do Bratislavy, kde som robil pomocného robotníka v propagácii, a vtedy som sa vlastne zoznámil s prvou kultúrou. Stal som sa jediným lepičom plagátov v celej Bratislave, ktoré som rozvážal na tisícdvestotrojke. Takto som sa vlastne zoznámil s tvorbou Ľuba Feldeka v roku 1984, keď som lepil jeho plagáty Utekajte, slečna Nituš!, čo hralo Štúdio S, so Šikulovou Vlhou či s obrazmi Fera Guldana. Ani vo sne mi vtedy nenapadlo, že sa niekedy s takýmito ľuďmi stretnem osobne a spriatelím sa s nimi! Potom som dlho strážil parkovisko pri bývalom Tuzexe na Gorkého ulici.

Ako ste prestali piť?

Som maximalista - keď už piť, tak naozaj. A odrazu som si uvedomil, že mi ide o život. Povedal som si dosť. Ešte som nebol, našťastie, starý a zapracoval silný sebazáchovný pud. Potom som to vybíjal rôznymi klinmi - vypil som napríklad za deň päťdesiat kokakol a litre čaju. Začal som chodiť do posilňovne a usiloval som sa všelijako zamestnávať, lebo keď človek prestane piť a fajčiť, stratí všetkých starých kamošov a známych. Trvalo to dlho, ale už desať rokov môžem pokojne chodiť do reštaurácií, tešiť sa, že si ľudia pri mne vypijú, ja si dám len čaj a dokážem sa baviť. Dnes som rád, ale už si v živote nikdy nevypijem, lebo neviem, či by som to dokázal udržať.

Vraj ste najsvalnatejší slovenský spisovateľ. Nepreháňate to s cvičením?

Robím všetko, aby sa to pomaličky zmenilo. Oveľa viac jedávam a menej cvičím, ale posilňovňa sa pre mňa stala spoločenskou udalosťou. Vytvorila sa tam stabilná partia, taký pánsky klub, kde nám do toho nikto nekecá, sme spolu, zhovárame sa a dokonca si ešte aj zacvičíme. Je úžasné, keď tam volajú manželky mojich kamarátov a oni im klamú do telefónov, že sú na rokovaní a nemôžu hovoriť. Hovorím si vtedy - Bože, ešte aj tu sa tí chlapi musia schovávať, a tvária sa akoby boli v nejakom verejnom dome mimo republiky!

Ako vnímate detstvo svojich detí? Čo napíšu, keď dospejú?

Obidvaja moji synovia, keď čítajú Malkáča a poviedky, tvrdia, že to, čo som napísal o svojom otcovi, som vlastne napísal o sebe, vraj som to čistý ja. V každej vete, ktorú napíšem, spoznávajú svoje zážitky so mnou a vôbec im nenapadne, že súvisia s ich milovaným starým otcom. Neutečiete pred tým. Takže sa ukazuje, že vlastne ja som ten vybiehač z auta, ja som ten vykrikovač, hádač, fabulátor, manipulátor...

Aj xenofób?

Xenofóbia... Poviem vám zážitok. Minulý rok sme precestovali celé Francúzsko, prešli sme veľa zámkov a videli sme tam tisíce Francúzov. Na tých obrovských parkoviskách pred zámkami, ako je celé staré mesto Bratislavy, sme nevideli ani jedno auto francúzskych Arabov, černochov či francúzskych Vietnamcov. Nie som xenofóbny v tom, že by som chcel niekedy niekomu ublížiť, ale musíme sa zamyslieť nad tým, či my na Slovensku dokážeme vychovať generácie cudzincov k tomu, aby sa z presvedčenia stali Slovákmi. Všetci francúzski prisťahovalci ostali v mestách. Francúzska kultúra nie je ich, ani francúzske zámky. Nie sú na to zvedaví. Poznáte to predsa, keď vás v detstve ťahali otec a mama na chrbte po všetkých tých pamiatkach, a napokon to isté robíte aj vy so svojimi otrávenými, spiacimi deťmi. Nestačí, aby ľudia vedľa seba iba existovali. Mali by sa vtiahnuť do našej kultúry a literatúry, čím naozaj nemyslím, že by sa mali nejako zapredať sami sebe. Ak ku nám niekoho pozveme a chceme ho tolerovať, vyžadujme, aby sa títo ľudia správali ako slušní hostia. A nie ako ja, keď som k niekomu prišiel na návštevu, opil som sa a všetko poroztĺkal, aby ma už znovu nikto nikam nepozval.

Máte pocit, že svet sa dramaticky rozdelil a o chvíľu toto delenie zasiahne aj Slovensko?

Určite. Môj starší syn študuje v Londýne afrikanistiku a práve sa vrátil z Tanzánie, kde sa zdokonaľoval vo svahilčine. Tvrdí, že bieli ľudia sa rovnako ťažko etablujú v africkej spoločnosti ako černosi v európskej a že stretnutie kresťanskej kultúry prichádzajúcich belochov a moslimská tradícia domáceho obyvateľstva budú vždy prirodzene prinášať celý rad problémov. Videl napríklad ženy uprostred púšte, ako pribehli k vlaku, v ktorom cestoval do Malawi, a napichovali hadice s vodou. Sprievodcovia ich odháňali od vlaku palicami, ale ženy s deťmi na chrbtoch najprv utekali preč, ale znovu sa vracali a kradli vodu... Stretol sa aj s obráteným rasizmom, keď veľký černoch z Konga by najradšej pozabíjal všetkých bielych cestujúcich. Pritom mladí bieli Európania tam idú z akéhosi charitatívneho pocitu, aby pre Afričanov niečo urobili, lebo tam naozaj nie je dobre, no vyzerá to tak, že oni ani nemajú záujem, aby pre nich niekto niečo robil. Myslím si, že svet sa stal čierno-žlto- biely. To dobré v spolunažívaní sa už skončilo.

Napriek tomu tam tí mladí chlapci idú. Ako chcú pomáhať?

Jediná šanca je rozvíjať africké štáty zvnútra, ale je veľmi ťažké povedať, či je to ešte vôbec možné, lebo čistá materiálna pomoc je nanič, keď nedokážu pracovať. Najväčší fenomén je, že aj v tej najzapadnutejšej dedinke v Malávii, kde ľudia spia na zemi v hlinenej chatrči, behá chlapec vo futbalovom drese s nápisom Henry. A aj pre tých najchudobnejších ľudí, čo žijú na území, kde nie je pokrytie, je najväčšou prioritou mobil, coca-cola a futbal. Celá Afrika žije podľa anglickej alebo francúzskej prvej ligy.

Nie sú to napokon tiež vaši ‚malkáči'?

Všetci sú zrejme rozbití malkáči a bolo by úžasné, keby ich dokázal spojiť aspoň tento jeden fenomén. Len aby sa potom nezačali o päť rokov mlátiť ešte aj pre futbal.

Čo by ste v tejto situácii želali ľuďom do roku 2007?

Keď som bol vo Francúzsku, mal som pocit, že som dostal infarkt. Prišiel som do nemocnice, robili mi EKG, mal som vysokánsky tlak a lekári sa ma stále čosi vypytovali, ale ani ja, ani môj syn nehovoríme po francúzsky. A dvanásť francúzskych lekárov, čo sa okolo mňa zhrčili, zas nerozumeli ani po anglicky, ani po nemecky. Nakoniec prišiel francúzsky lekár - černoch a môj syn Dávid sa s ním dohovoril po svahilsky. A títo dvaja občania EÚ v svahilčine zistili, že mi nič nie je a som zdravý. Takže moje prianie do nového roku je, aby sme si vždy a za každú cenu našli medzi sebou nejakú spoločnú reč. Nájdime si svoju svahilčinu každý s každým, a potom nám v roku 2007 bude úplne famózne!

Je takou vašou svahilčinou šťavnatý záhorácky dialekt, ktorým občas oslovujete svojich čitateľov?

Moja stará mama bola Modranka, a v Modre sa dodnes hovorí veľmi osobite. Vodné rastliny v rybníku sú stále ‚žabacé kvící'. Alebo, viete, čo je to ulár? Je to baza. Ja som napríklad dlho nevedel, čo vlastne slovo baza znamená. Modrančina mi splýva so starou mamou, ktorá v podstate celý život žila v Bratislave. Ona bola typ človeka - vykrikovača, ktorý dokáže udrieť policajta po hlave a povedať mu, že kvôli nemu nebude podaromnici strácať čas. Bez problémov vynadala úplne každému, lebo nemala úctu k žiadnym autoritám, ale na druhej strane som sa neskôr stretol s tým, ako o nej pekne hovoria úplne cudzí ľudia. Raz som sa stretol s jednou pani, ktorá mi povedala, že moja babka bola svätý človek. Keď som sa jej opýtal - prečo? - odpovedala mi, že roky pomáhala jej rodine, nosila im mäso, víno, oblečenie... A to bola naša babka, o ktorej sme si mysleli, že nikomu nepovie normálneho slova.

Mala vás rada?

Keď som niečo potreboval, nikdy som u nej nebol hladný, hoci mi vždy povedala, že som idiot a hovado, lebo vtedy som ešte pil. A raz, keď som ju tajne počúval, hovorila: ‚On, ten Lubo neni taký zlý, on veľa číta, celkom je šikovný. Keby prestal piť, možno by to nakoniec niekam dotiahol.' No svoju charitu robila nenápadne a neproklamovane, nikdy nič nevyhadzovala nikomu na oči a svoje dobré skutky vždy znosila nadávaním a vychovávaním. Ľudia ju vnímali ako veľmi ráznu ženu, ale nikto ju nebral ako vyslovenú dobráčku. To až po jej smrti sa všetko ukázalo... A keď počas Vianoc vidím rôzne charitatívne akcie, kde sa všetci ukazujú raz do roka a nechajú o sebe napísať a vyfotiť sa pri deťoch z decákov, ktoré len robia komparz, keď im odovzdávajú šek na 300 korún, a ten má päťkrát päť metrov, aby si to mohol každý prečítať, tak si vždy spomeniem na tie svoje bezmenné tetky aj s babkou, ktoré nezniesli, aby som bol hladný, a keď videli, že moja mamka nemá peniaze, vždy jej niečo poslali. A nikdy im ani len nenapadlo, že by sa tým mali vystatovať.

Mnohým ľuďom vyrazilo dych, že práve vás za Slovensko vybral predseda svetovej organizácie spisovateľov PEN club, český literát Jiří Gruša na medzinárodnú akciu čítania tohto klubu. Niektorí dokonca protestovali. Tešili ste sa?

Mal som hlavne radosť z toho, že vybrali práve mňa, Ľubka Dobrovodu s trojkou zo správania, ktorý mal vyrastať prinajmenšom v polepšovni... A ešte mi povedali, že v rovnakom čase na iných miestach Európy svoje prózy čítajú Umberto Eco a Václav Havel! Väčšina prác bola vlastne poviedka alebo esej určená na akési medzinárodné literárne privítanie spoločnej Európy. Aj ja som sa o to pokúsil, hoci neviem písať na objednávku. Vlastne ani nikdy neviem, čo chcem napísať, a potom som veľmi prekvapený, čo z toho vylezie. Takže som jednoducho napráskal na papier, ako sa asi na tú Európu dívame my. Moja mama je Češka a otec Slovák, takže teraz budem hovoriť ako Čechoslovák - na našom území sme vždy mali tendenciu myslieť si, že všetci ostatní sú svine. Že si musíme dávať na každého pozor, samozrejme, aj medzi sebou, a pokiaľ možno, v nikom nenájsť nič dobré.

A na tom sa pri čítaní všetci schuti zabávali?

Vtip je v tom, že ak takto žijete, tak sa pre vás stáva šťastím už len to, keď sa živý vrátite z mesta, alebo že vás nepodreže vlastný syn. Môj otec vravieval môjmu nevlastnému bratovi, že načo by chodil do mesta, keď ho tam určite zabijú, alebo aby nešiel hrať futbal, lebo mu určite niekto odkopne hlavu. Keď žijete v takomto permanentnom strehu, tak ste príjemne prekvapený, lebo skoro celý život je lepší, ako ste očakávali.

Aj vy žijete v strehu?

Samozrejme, že nie, ja si z toho všetkého iba robím zábavu. Usilujem sa napríklad sledovať všetky reality šou, lebo sa stále musím pýtať a čudovať - o čom to, preboha, je? Kto sú tí ľudia, čo to chcú? Kam sa chcú dostať? A hlavne to, ako sa za mesiac a pol dokážu účinkujúci zmeniť z úplne normálnych fajn ľudí na debilné kreatúry, ktoré sú časom neznesiteľné aj samy pre seba. Kde je ten moment, kto to z nich spraví? Naozaj sú to médiá a novinári, alebo v každom z nás drieme takýto hnusný neznesiteľný človek, ktorého väčšinou nemáme šancu zo seba vypustiť von - jeden hnusný rozmaznaný fracek, ktorý sa nevie učesať a navariť si?

S vami sláva neurobila nič?

Nikdy som nezažil takú tú klasickú slávu, lebo literatúra - česť výnimkám, ako je Feldek, Mňačko, Hrabal, Havel, Páral - nie je o nejakej sláve. Navyše, ‚slávnym' som sa stal, už keď som bol dospelý, a som za to vďačný. Keby som napísal knižku ako dvadsaťročný, bol by som odporný fracek, ktorý by sa nechával česať, nevaril by, nepral, ožieral by sa a ubližoval by úplne každému. A pri mojej povahe by som sa neskonsolidoval nikdy.

Často spomínate strach zo smrti. Aký k nej máte postoj?

Keď človek prejde toľko cintorínov a pohrebov ako ja, obľúbi si ju. A môj najlepší kamarát v Bratislave má pohrebnú službu. Spolu sa zhovárame o smrti v posilňovni. Cvičíme, a on telefonuje, ako treba upraviť nebožtíka a uložiť kvety. Nedávno som videl v Česku rozptylové lúčky s kvetináčmi na reťazi a hneď som povedal synovi, aby ma po smrti rozptýlili, na kvetináč napísali Dobrovoda a dali naň reťaz, aby ma, preboha, nik neukradol! Páči sa mi aj neštylizovaná smrť libereckého kolumbária, kde má každý zomretý takú fotografiu, ako vyzeral v živote - strýco je v trenkách a babka v zástere s bosými nohami. Takže tí, čo za nimi prídu, ich majú pred očami takých, akí boli. A tí živí sú takí istí. So štartkou v puse, ktorú zahasia v konzerve od majky. Smrť vnímam ako dobrodružstvo. V mojej knihe strýčkovi Emilkovi húkali hasiči, sesternica skoro vyfackala rečníka, lebo povedal o mojej prababke, že zomrela komunistka, a potom tam chodili fotografi, ktorých by moja šetrná česká rodina najradšej zabila, lebo nás chceli fotografovať pri rakve.

Prečo ste vlastne z Česka odišli na Slovensko?

Mama ma vyhodila. Chľastal som a robil som zle. Povedala: ‚Ať si s tebou užije taky fotr!'

Koľko ste mali rokov?

Mal som dvadsať a otec to zas hovorí tak, že mama ma vykopla na Slovensko hneď po tom, ako prestal platiť alimenty. Tak si z toho vyberte. Obidvoje je pravda. Ale to, že som sem prišiel, bolo určite dobré, lebo Česi a Slováci sú dva úplne rozdielne národy a kultúry, nehrajme sa na to, že nie sú. Dnes by som už v Česku nebol schopný žiť, hoci sú Česi oveľa rozhľadenejší ako Slováci. Sú tam napríklad oveľa menšie intelektuálne rozdiely medzi povolaniami, medzi špičkou a spodkom. Moji strýcovia, čo o nich píšem, boli stredné kádre, a u nás sa rozprávalo o opere, o francúzskej novej vlne. Popritom sa chľastalo a všetci chodili oblečení tak, že tu by ste sa tak neobliekli ani na pole. Môj bratranec Pepíček, ktorý má robotnícku profesiu a robil poštára, už dvadsať rokov nosí jedny rozbité topánky, ale videl všetky cykly Pražskej jari.

Prečo by ste tam teda nedokázal žiť?

Pre českú malichernosť, nenoblesnosť, lakomosť... Teraz nehovorím o paštétach - vážim si napríklad na Čechoch to, že radšej išli s paštétami na dovolenku do Grécka, aby videli kus sveta, čo im už nikto nezoberie, akoby trčali doma, ako to robili Slováci. No napríklad na školskej stretávke nikomu z mojich slušne zarábajúcich spolužiakov ani nenapadlo, že by mohli zaplatiť za naše dievčatá, ktorých sme mali len šesť. V tomto je mi bližšie to slovenské fanfarónstvo. Navyše, ak vás na Slovensku má človek rád, tak vás má rád so všetkým a všade. Vystihol to môj otec, keď povedal: ‚V Česku budete v krčme pri jednom pive štyri hodiny salónne vyprávať o tom, či si dáte po hube, alebo nie, a nakoniec si aj tak nedáte. Tu prídeš, niečo povieš a hneď dostaneš po hube. A nikto to s tebou nebude preberať a rozprávať sa o tom.'

Pre Novú scénu pripravujete podľa svojho románu Malkáč divadelné predstavenie. Ako vám ide dramatický text?

Dosť sa s tým trápim a nechcem vopred o tom hovoriť... Radšej vám niečo poviem o novej knihe.

O čom v nej píšete?

O čom inom ako o sebe! Nepoznám nič zaujímavejšie, krajšie a úžasnejšie, ako som ja, takže opäť to bude to knižka o mne. Zase som začal detsky, ale chcem, aby to postupne dospelo aspoň do 18 - 19 rokov. Ak tento zámer vyjde, tak urobím to, čo mi poradil pán Pavelka z českého Práva: 'Napiš to kompletne a pak už nech toho parchanta spát.'

Ako sa bude kniha volať?

Možno Ja, velkáč. Už je to predsa len väčší chlapec.

Ľubomír Dobrovoda (1962) - vystriedal rad robotníckych povolaní, bol lepičom plagátov, strážcom parkoviska a dnes vlastní niekoľko zmenární. Svoj debut román Ja, malkáč vydal vo vlastnom náklade v roku 2005. Poviedkovú tvorbu pravidelne publikuje v slovenskej a českej tlači. Ako literárneho reprezentanta Slovenska ho vlani vybral svetový PEN club na medzinárodnú akciu súčasného čítania, keď vo všetkých hlavných mestách Európy v rovnakom čase čítali svoje práce autori ako Garton Ash, Václav Havel, Gábor Györgey či Umberto Eco. V súčasnosti pripravuje adaptáciu románu Ja, malkáč pre bratislavskú Novú scénu a píše nový román. S manželkou a tromi deťmi Dávidom (22), Denisom (16) a Deniskou (7) žije v Bratislave.

Autor: Text: Tina Čorná