Sobotňajšou Vilijou sa začali oslavy narodenia Isosa Christosa. Pravoslávne Vianoce sa tento rok začali v sobotu, keď bol Štedrý večer.
Ten slávila aj rodina Michala Bycka, kurátora Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach.
Na sviatočnom stole bol med, cesnak a chlieb, tradičná kapustnica, hríbová mačanka, fučky s makom, či pirohy s kapustou. „Už to zďaleka nie je ono. Z roka na rok sa juliánskym kalendárom riadi menej ľudí. Starí ľudia odchádzajú a mladých valcuje súčasná doba,“ hovorí Michal.
S nostalgiou spomína na vianočné sviatky, ktoré intenzívne prežíval ako dieťa v dedinke Zbudská Belá. Ešte pred štedrovečernou večerou vyrúbali v ľade na potoku otvor a všetci sa umyli, aby boli zdraví. Potom šli do maštale, kde ich už čakal niektorý člen rodiny, a kŕmili domáce zvieratá chlebom.
„Bol to prejav úcty, veď od nich záviselo naše živobytie. Z maštale sme priniesli do izby slamu ako symbol narodenia Isosa Christosa. Skôr ako sme začali večerať, všetky nohy na stole sme omotali reťazou, aby rodina držala celý rok spolu. Symbolicky bolo prestreté aj pre člena rodiny, ktorý nemohol byť s nami.“
Stromček zdobili orechmi a jabĺčkami. Darčeky tvorili v kraji s drsnou zimou zväčša odevy a obuv. Hlava rodiny sa poďakovala za dary a všetci sa pomodlil. Po večeri čakali na koledníkov a potom sa vybrali do cekrvi, teda do kostola, na veľké povečerie.
„Vianoce môjho detstva boli až insitné. Dnes sa z nich vytráca duchovno. Namiesto stretnutí si ľudia posielajú esemesky cez mobily. Väčšina veriacich prechádza na gregoriánsky kalendár. Mám pocit, že Vianoce podľa starého kalendára pod tlakom komercie zaniknú, všetci ich budeme oslavovať naraz. Ale my ich oslávime dvakrát do roka – v decembri i januári. Prvé, lebo sme sa prispôsobili, druhé, aby sme nezabudli, čím sme.“
