Pôvodne som si myslel, že Charta 77 je skvelá lesť politickej taktiky disentu voči Husákovmu normalizačnému režimu v Československu toho obdobia.
Režim nemohol odmietať plnenie Helsinského záverečného aktu z roku 1975, na ktorý sa Charta odvolávala, ani oboch medzinárodných dohovorov o ľudských právach, ktoré podpísal a vstúpili u nás do platnosti v roku 1976, k čomu ho Charta vyzývala. Pritom však vedel, že plnenie záväzkov z týchto medzinárodných dokumentov by viedlo k jeho politickej samovražde. Preto spustil zúrivú kampaň o lživých obvineniach, platených Západom. Navyše nemohol verejne odmietnuť konštruktívny dialóg so svojimi občanmi, ktorý bol leitmotívom Vyhlásenia Charty 77. Označil teda signatárov Charty za stroskotancov a samozvancov, s ktorými diskutovať preň a priori nepripadá do úvahy.
Áno, toto všetko bolo v Charte obsiahnuté, ale znamenala zároveň aj čosi podstatne viac, ako som si to aj ja postupne uvedomoval. Predovšetkým, chartisti neboli nejakou anonymnou masou, utajenými spiklencami, ale boli to jej verejne sa prezentujúci signatári, ktorí dávali svoje meno a adresu k dispozícii strane a vláde, a tým teda aj Štátnej bezpečnosti. Každý signatár Charty s tým bol uzrozumený a musel počítať s dôsledkami svojho podpisu. Bola to občianska iniciatíva v plnom zmysle tohto slova, teda iniciatíva konkrétnych, nezameniteľných občanov, ktorí vedeli, že na druhý deň po podpise si po nich Štátna bezpečnosť príde.
V tomto zmysle bolo podpísanie Charty aktom občianskej odvahy. Nie odvahy slepej, živelnej, pri ktorej človek nerozmýšľa o dôsledkoch svojho činu, ale odvahy premyslenej, vedomej si dôsledkov, keď človek hovorí: za týmto si stojím celou svojou bytosťou. Chartisti vedeli, čo ich čaká, a režim im ponúkal možnosť kedykoľvek odvolať svoj podpis a vrátiť sa späť. Aj keď bol tlak režimu obrovský, len veľmi málo bolo tých, čo mu podľahli.
Bol to zároveň aj akt preberania občianskej spoluzodpovednosti za stav vecí verejných v krajine. Nestačí kritizovať režim, nestačí sťažovať sa na jeho diktatúru. Podľa Charty "každý nesie svoj diel zodpovednosti za obecné pomery a teda aj za dodržiavanie uzákonených dohovorov, ktoré k tomu napokon zaväzujú nielen vlády, ale aj všetkých občanov". Chartisti sa k tejto spoluzodpovednosti prihlásili.
V tomto zmysle boli falošné a farizejské výčitky voči chartistom zo strany niektorých utajených odporcov komunistického režimu: Načo ten exhibicionizmus! Načo vytrubujete nahlas to, čo si všetci aj tak potichu myslíme! Nič tým aj tak nedosiahnete a iba komunistov zbytočne dráždite! Učte sa od nás, ktorých režim odmeňuje za formálne a fiktivne kolaborantstvo. To je správna cesta k jeho postupnému zmäkčovaniu. Šokujúce pre mňa bolo, keď mi časom začala to isté hovoriť aj nová cynická a pragmatická generácia vyšetrovateľov ŠtB.
Preto bolo zotrvanie v Charte náročnou záležitosťou. Nestačilo ju podpísať a potom ísť od toho. Nedovolili to komunisti. Vlažného či oslabeného chartistu nútili, aby sa jej demonštratívne zriekol a tak sa musel voľky-nevoľky rozhodnúť, ako ďalej. Nedovoľoval to však ani samotný princíp Charty ako občianskej iniciatívy. Tá sa predsa podpisom iba začína. Ním sa chartista rozhodol žiť ako plnohodnotný občan, a to dá zabrať.
Základ tejto občianskej iniciatívy bol priezračne prostý: označovať to, čo sa deje, pravým menom. Neprijať pretvárky moci, jej slogany, kryptonázvy a floskuly. Podľa programovej Havlovej eseje práve v tom spočíva Moc bezmocných (taký bol jej názov), že sa rozhodnú pre tento život v pravde. Bol to program Havlovými odporcami často vysmievaný ako čistá utópia, nepraktická intelektuálska póza, nehodiaca sa do reálnej politiky. To však ani nebolo myslené ako programová inštrukcia pre profesionálnych politikov, pretože tí sa pohybujú v inej rovine zákonitostí spoločenského diania. Havlov život v pravde bol programom pre nepolitickú politiku takých občianskych iniciatív, ako bola Charta 77. Jej cieľom nebolo vstúpiť do reálnej politiky, ale pomenovať a odhaľovať ju, ukázať ju v pravom svetle a tak mať na jej výkon umravňujúci vplyv.
Že to je málo a nestojí to za reč? Havel dal Charte program, pomocou ktorého dokázala to isté, čo urobilo v známej Andersenovej rozprávke ono nevinné dieťa, ktoré prvé vykríklo: ten kráľ je nahý! Všetci to videli, všetci to vedeli, len musel prísť niekto, čo to prvý povedal nahlas, aby zlomil kúzlo ideologického oparu (Šimečka).
Áno, Charta iba povedala nahlas to, čo v podstate všetci videli a vedeli, ale nemali odvahu sa tým aj riadiť a podľa toho aj konať. Keď to počuli na námestiach, začali sa nahému kráľovi smiať a prestali sa ho báť. Vzali do rúk kľúče a zvonili nimi na svoje víťazstvo nad strachom a porobou.
Viem, že som to celé dosť zjednodušil, ale za základnou líniou tohto výkladu príbehu Charty 77 si stojím. Práve ona ma presvedčila, Charta nebola len skvelou ľsťou politickej taktiky boja s komunistickou tyraniou, ale stala sa trvalým životným postojom chartistov. Nemožno predsa životom v pravde operovať len vtedy, keď sa mi to hodí.
Práve v tomto zmysle je poslanie Charty živé aj pre dnešok a pre každú krajinu. A určite sa skôr či neskôr všade objavia chartisti, ktorí sa ho ujmú.
