Tá zdanlivo bezzubá Charta je svojím spôsobom aj dnes rovnako aktuálna a radikálna, tvrdí jej signatár, filmový scenárista Lubor Dohnal"Keď chcete žiť ako slobodný človek, musíte to dať najavo. Prinajmenšom sám pred sebou," hovorí o svojom podpise Charty 77 filmár LUBOR DOHNAL, scenárista Jakubiskových Kristových rokov, Havettovej Slávnosti v botanickej záhrade, Balaďovej Archy bláznov či Herzových Petrolejových lámp. Nastupujúca normalizácia

na prelome 60. a 70. rokov mu, samozrejme, neodpustila jeho leví tvorivý podiel na týchto nezabudnuteľných filmoch. Najskôr mu zakázali nakrúcať na Slovensku a čoskoro ho vyhodili aj z barrandovských filmových ateliérov v rodnej Prahe.

Ako vtedy vyzeral život opozičného umelca?

"Spočiatku to bolo naozaj ťažké, nešlo ani tak o perzekúcie, ale skôr o biedu. Nebolo jednoduché uživiť rodinu. Pravda, nebolo treba veľa, a človek mohol mať celkom pohodlný život."

Nemienili ste urobiť "pokánie", nasypať si popol na hlavu?

"To by išlo aj bez toho. Stačilo vziať ponúknutú zákazku, a nemusela to ani byť vyslovená komunistická propaganda, hoci nejakú detektívku, neškodný televízny film a podobne. Mnoho kolegov takýmito pootvorenými dvermi preliezlo, ja som tomu pokušeniu odolal. Nebola to však žiadna statočnosť, proste som inak nemohol konať."

Vnímali ste podpísanie Charty ako nejaký revolučný akt?

"Určite nie. Z mojej strany nešlo o upísanie sa anjelovi či diablovi, o zrušenie zmluvy so svetom. Charta mi svojím nevinným tónom a úsilím o všeobecnú spravodlivosť pripadala z pragmatického hľadiska ako veľmi chytro vymyslená koncepcia možného."

Mali ste pocit, že chartisti reprezentujú širšiu verejnú mienku?

"Áno, a dnes viem, že to bola ilúzia. Akoby sme zabudli na celý rad premien v postojoch verejnosti, ktoré sme zažili napríklad od Palachovho pohrebu po študentský štrajk na filozofickej fakulte. Uplynuli len tri mesiace od chvíle, keď tisíce ľudí s plačom vyprevádzali Jana Palacha na Staromestskom námestí, aby sa zmenili a hovorili: nech už tí blbí študenti a intelektuáli neotravujú, už chceme mať pokoj. Toto bola verejná mienka."

Nebáli ste sa po podpísaní Charty perzekúcií od ŠtB?

"Vedomie rizika tu bolo, ale nie také vyhrotené, že by sme išli do lesa so zbraňou v ruke. Rozhodne som nemal pocit, že sa stávam kriminálnikom. Ani som si túto hrozbu, napriek občasným výsluchom, akosi nepripúšťal."

Ako sa na chartistu Dohnala dívali jeho filmárski kolegovia?

"Mnohí si mysleli, že som urobil hlúposť. Niektorí sa možno domnievali, že sa vyťahujem, čo teda bolo úplne absurdné. Ale prevažne im to bolo jedno."

Stretli ste sa s tým, že sa vám vaši známi začali zo strachu vyhýbať?

"O tom sa rozprávajú legendy, ale ja si na také niečo nespomínam. Možno to bolo aj tým, že okruh ľudí, s ktorými som udržiaval kontakt, bol malý. A keďže aj oni, napríklad Pavel Juráček, Karol Sidon a podobní, boli rovnako namočení, nemali sa mi prečo vyhýbať. Ale ani s ostatnými nebol ten vzťah taký dramatický."

V roku 1978 ste emigrovali do Nemecka. Ako sa tam dívali na Chartu?

"Dosť zvláštne. Čakal som, že mi tam povedia: čo bláznite, vy proti boľševikovi nemôžete uspieť, ľudí nedostanete na svoju stranu. No bolo to naopak. Ich ľavica, silná aj medzi filmármi či na univerzitách, bola reformnejšia než československá. Tí naši priatelia, ktorí boli s nami solidárni, súčasne chceli socializmus udržať a budovať."

To ste tam nemali celkom jednoduché.

"Nesťažujem sa, jednak ich to postupne prešlo, a hlavne, mne sa filmársky darilo. Ale na obranu nemeckej ľavice musím dodať, že v sedemdesiatych rokoch tam prebiehala dôsledná denacifikácia, v ktorej práve ona hrala významnú úlohu."

V roku 1989 sa mnoho zmenilo, komunistický režim padol, Charta ukončila svoju činnosť. Ako ste to vnímali?

"Bolo namieste Chartu zrekapitulovať, uzavrieť a skôr hľadať iné cesty, páky, metódy i modifikované ciele. Na ich presadzovanie sú politické strany, občianske združenia, hnutia. A hlavne, máme tu šancu slušne sa chovať všetci, každý na svojom piesku. Nie sú tu len chartisti, ktorí niečo podpísali, ale stále sú tu desaťtisíce ľudí, ktorí nič nepodpísali a našťastie ani podpísať nemusia, ale potrebu určitej etickej reformy aparátu a politickej správy pociťujú."

Má táto predstava podporu širokej verejnosti?

"Neviem, ale to neznamená, že toto snaženie nemá zmysel. Tá masa je asi rovnaká, chce mať pokoj. Vždy budú ľudia, ktorí nie sú ochotní z toho svojho pseudopokoja niečo obetovať, aby robili svet lepším. Nedá sa im to veľmi vyčítať, akurát to ide na nervy."

V čom vidíte v súčasnosti hlavnú spoločenskú aktuálnosť myšlienok Charty?

"Keď niekto má moc alebo nejakú spoločenskú pozíciu, nemalo by to znamenať, že má právo šikanovať a ničiť ľudí okolo seba, ale že má zodpovednosť. Že moc znamená službu. O to vlastne išlo, aby spoločnosť fungovala aspoň parciálne tak, že ľudia pri moci by sa cítili aj zaviazaní. Táto požiadavka je v istej obmene aktuálna stále, takže aj tá zdanlivo bezzubá Charta je svojím spôsobom dnes rovnako radikálna."

A čo znamená dnes pre vás osobne?

"Chartu človek v sebe stále niekde má. Je to určitý model, podľa ktorého sa morálna štruktúra každej osobnosti bude riadiť. Som hrdý, že som vtedy nebol mimo. Ale hrdinských činov som sa nedopúšťal a ani som za to nijako dramaticky a krásne netrpel."