Jedným z nápadných čŕt Charty 77 je výrazný nepomer medzi počtom českých a slovenských signatárov. Na Slovensku do pádu komunizmu podpísali Chartu iba asi dve desiatky ľudí.
Podľa českého historika Petra Blažeka však nie je menší počet slovenských signatárov nijako prekvapivý. Vyplýval už zo spôsobu zberu podpisov. Ten od začiatku nebol taký premyslený, ako sa niekedy zdá.
Prvé podpisy napríklad organizátori Charty zbierali prevažne v úzkom okruhu najbližších známych a priateľov. "Nikto pri tom neuvažoval spôsobom, že teraz treba k toľkým českým podpisom získať toľko podpisov zo Slovenska," hovorí Blažek.
Sami organizátori boli podľa neho do určitej miery prekvapení, aký mali pri zbere podpisov úspech, počítali s ešte menším číslom.
Svoju rolu však zohrali aj iné dôvody. Čistky na Slovensku aj v rámci komunistickej strany boli menej drastické než v Čechách. To znamená, že tu bolo menej exkomunistov, ktorí boli okrem vyhodenia zo strany potrestaní aj stratou práce. Bolo tu menej ľudí, ktorí už nemali čo stratiť a pridali sa k disentu.
A práve oni tvorili výraznú časť českých chartistov a s tým súvisel aj ďalší dôvod slovenskej zdržanlivosti. Väčšina slovenského protikomunistického disentu sa zbierala z kruhov veriacich a tí mali voči českému disentu s výrazným zastúpením exkomunistov určitú nedôveru.
"Prvým hovorcom Charty bol Jiří Hájek, v šesťdesiatych rokoch komunistický minister školstva, ktorý mal na starosti cirkvi. Katolícke kruhy na Slovensku sa na neho logicky pozerali inak," pripomína Blažek. Proti pôsobeniu v Charte sa postavilo aj oficiálne vedenie katolíckej cirkvi, kňazi, ktorí Chartu podpísali, boli trestaní aj po cirkevnej línii.
Bývalý slovenský disident Ján Čarnogurský označil v článku pre české Hospodářské noviny Chartu 77 za "vo veľkej miere plod pražského prostredia tých rokov". V Prahe boli západné veľvyslanectvá, cez ktoré sa dali nadviazať kontakty na západné vlády, novinári schopní dostať správy do západných médií. Boli tam vraj intelektuálne centrá, na ktoré režim nedosiahol a vďaka tamojším kanálom, umožňujúcim minimálne zverejnenie prípadov represie a vyvolanie západných protestov, sa dalo lepšie čeliť reakciám režimu.
Odpor proti komunizmu mal podľa Čarnogurského na Slovensku iný špecifický rámec, náboženský. "Odpor opretý o náboženstvo išiel inými cestami než Charta 77: nie cestou elitného, niekoľkostočlenného zoskupenia, ale cestou masového hnutia, síce nie výslovne politicky vyhraneného, ale nepochybne antikomunistického."
Chartu podporili aj v Poľsku a Maďarsku
Signatári Charty 77 mali veľmi silné styky s Poľskom, ktorého demokratická opozícia bola lepšie organizovaná ako v Československu. Rok pred Chartou vznikol vo Varšave Výbor na ochranu robotníkov. Obe opozičné zoskupenia rýchlo nadviazali kontakty.
Začiatkom roku 1978 vznikla myšlienka organizovať spoločné stretnutie na hraničnom hrebeni v Krkonošiach. Viedol po ňom turistický chodník Cesta poľsko-československého priateľstva prístupný pre občanov oboch štátov. Prvé stretnutie poľských a českých disidentov v auguste 1978 spoluorganizoval signatár Charty Tomáš Petřivý, slovenský študent pražskej FAMU, ktorý o šesť rokov neskôr v Bratislave záhadne zomrel. Termín prvého stretnutia pripomínal 10. výročie okupácie Československa. To bolo pre poľských disidentov silnou traumou pre účasť ich armády.
Zo spoločného zborníku českých a poľských esejí vznikol Havlov text "Moc bezmocných". V októbri 1979 zorganizovali vo varšavskom kostole sv. Kríža hladovku na podporu uväznených chartistov.
V Maďarsku už 9. januára 1977 uverejnilo 34 významných intelektuálov, filozofov a umelcov vyhlásenie vyjadrujúce solidaritu československej Charte 77. Vyhlásenie podpísali dnes už aj do češtiny a slovenčiny prekladaní známi spisovatelia Péter Nádas a Miklós Mészöly či dirigent Zoltán Kocsis. Vyhlásenie je považované za jedno z najvýznamnejších verejných vystúpení vtedajšieho maďarského disentu a jedno z prvých po potlačení revolúcie 1956. (grab, pm)
Eda Kriseová (vľavo), Dominik Tatarka a Lenka Procházková. FOTO - JITKA VODŇANSKÁ
Šachové utorky Miroslava Kusého s Milanom Šimečkom - rok 1987.
Pavel Landovský na pohrebe Jana Patočku. FOTO - ONDŘEJ NůMEC
