Trojkráľový večer pred tridsiatimi rokmi strávili spisovatelia Václav Havel, Ludvík Vaculík a herec Pavel Landovský na polícii. Pár hodín predtým nasadli do auta s cieľom doručiť text Vyhlásenia Charty 77 a podpisy prvých 242 signatárov Federálnemu zhromaždeniu, vláde a ČTK, no po naháňačke v pražských uliciach ich obkľúčilo niekoľko vozidiel Štátnej bezpečnosti.
Zásluhou tejto policajnej akcie predbehla publikácia textu v zahraničí jeho oficiálne odovzdanie československým vládnym miestam. Samozrejme, tie boli vzápätí od ŠtB o ňom podrobne informované, a rovnako samozrejmé je, že sa neodvážili zoznámiť s ním občanov. Tí však zakrátko masovo a menovite "ostro odsudzovali" dokument, o ktorom nemali ani potuchy. To je už však iná kapitola so smutným názvom anticharta.
Vyhlásenie Charty 77, ktoré sa pritom nevymedzovalo ako protirežimový dokument, "nechcelo vytyčovať vlastný program politických či spoločenských reforiem a zmien", ale "len" viesť konštruktívny dialóg s politickou a so štátnou mocou, napriek tomu znamenalo kľúčový medzník v boji československej opozície proti totalite.
Proces
Myšlienka koordinovaného postupu opozície sa definitívne vykryštalizovala pár mesiacov predtým na procese s členmi undergroundových hudobných skupín The Plastic People of the Universe a DG 307. Štátna moc v tomto prípade situáciu zjavne podcenila a po nečakane prudkom domácom i zahraničnom ohlase začala postupne cúvať. Z pôvodne takmer dvadsiatich obžalovaných odsúdili nakoniec štyroch - Vratislava Brabenca, Svatopluka Karáska, Ivana M. Jirousa a Pavla Zajíčka na oveľa nižšie tresty, než znel pôvodný návrh.
"Publikum zhromaždené v priestoroch súdu bolo predobrazom Charty 77 - atmosféra rovnosti, solidarity, družnosti, pospolitosti a obetavej ochoty pomáhať si, vyvolávanej vedomím spoločnej veci a spoločného ohrozenia, bola už atmosférou prvých mesiacov Charty," spomína Havel v knihe Dálkový výslech. Všeobecný pocit, že vzniká niečo, čo treba fixovať, čo nesmie vyprchať a zmiznúť, vytvoril základ na vznik činu trvalejšieho dosahu.
Proces s Plastikmi a DG 307 tak historicky spojil dovtedy dva pomerne samostatné svety intelektuálskeho disentu a často apolitického a nekoordinovaného undergroundu.
Spoločenstvo
Text vznikal necelý mesiac na troch decembrových schôdzkach v byte hudobníka Jaromíra Kořána. Prvá sa uskutočnila 10. decembra za účasti Václava Havla, Pavla Kohouta (ktorý prišiel s názvom Charta 77), Jiřího Němca, Zdenka Mlynářa a Vendelína Komedu, na ďalších boli tiež Petr Uhl, Jiří Hájek a Ludvík Vaculík. Tam sa dohodol aj model trojíc rotujúcich hovorcov i spôsob zbierania podpisov počas vianočných sviatkov.
Menej sa spočiatku vedelo, ako bude vlastne Charta konkrétne pracovať. Podstatné bolo, že vyhlásenie nebolo jednorazovým manifestom, ale záväzkom k trvalej práci - popri aktuálnych správach a stanoviskách vydávala Charta tematické dokumenty (vyše päťsto) venované rôznym oblastiam spoločenského života v Československu, ale aj významným medzinárodným udalostiam.
Popritom pribúdali mená prihlasujúce sa k myšlienke Charty, celkovo ju podpísalo do dvetisíc ľudí. Vyše desať rokov bolo toto spoločenstvo ľudí, ktorí sa nebáli nahlas hovoriť pravdu, jediným skutočne slobodným občianskym hlasom, ku ktorému sa potom v novembri 1989 verejne prihlásila drvivá časť celej spoločnosti.
Naplnili sa tým slová Václava Havla, ktoré napísal zhruba mesiac pred začiatkom nežnej revolúcie: "Bezprostredných, viditeľných a overiteľných politických úspechov toto nezávislé počínanie, pochopiteľne, mnoho nezaznamenalo, jeho zmysel bol predovšetkým mravný. Neboli žiadne záruky, bola len nádej, že sa donkichotské snaženie raz zhodnotí."
Z Vyhlásenia Charty 77 (1. januára 1977)
Dňa 13. 10. 1976 boli v Zb. zákonov ČSSR zverejnené Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré boli v mene našej republiky podpísané v roku 1968, potvrdené v Helsinkách roku 1975 a u nás vstúpili do platnosti 23. 3. 1976. Od tej doby majú naši občania právo a náš štát povinnosť sa nimi riadiť.
Ich zverejnenie nám však s novou naliehavosťou pripomína, koľko základných občianskych práv platí v našej krajine zatiaľ - bohužiaľ - len na papieri. Celkom iluzórne je napríklad právo na slobodu prejavu, zaručované článkom 19 prvého paktu. V rozpore s článkom 13 druhého paktu je mnohým mladým ľuďom bránené v štúdiu len pre ich názory alebo dokonca pre názory ich rodičov. Sloboda verejného prejavu je potlačená centrálnym riadením všetkých oznamovacích prostriedkov i publikačných a kultúrnych zariadení.
Sloboda náboženského vyznania, dôrazne zabezpečovaná článkom 18 prvého paktu, je systematicky obmedzovaná mocenskou svojvôľou. Nástrojom obmedzenia a často i úplného potlačenia radu občianskych práv je systém faktického podriadenia všetkých inštitúcií a organizácií v štáte politickým direktívam aparátu vládnucej strany a rozhodnutia mocensky vplyvných jednotlivcov.
Ďalšie občianske práva sú povážlivo narušované tiež tým, že ministerstvo vnútra najrôznejšími spôsobmi kontroluje život občanov, napríklad odpočúvaním telefónov a bytov, kontrolou pošty, osobným sledovaním, domovými prehliadkami, budovaním siete informátorov z radov obyvateľstva. Všeobecne je porušovaný i bod 2 článku 12 prvého paktu, zaručujúci občanom právo slobodne opustiť svoju krajinu.
Zodpovednosť za dodržiavanie občianskych práv padá, samozrejme, hlavne na politickú a štátnu moc. Ale nielen na ňu. Každý nesie svoj diel zodpovednosti za všeobecné pomery. Práve tento pocit spoluzodpovednosti, viera v zmysel občianskej angažovanosti a vôle k nej, i spoločná potreba hľadať jej nový a účinnejší výraz priviedli nás k myšlienke vytvoriť Chartu 77.
Charta 77 je voľné, neformálne a otvorené spoločenstvo ľudí rôznych presvedčení, viery a povolaní, ktorých spája vôľa jednotlivo i spoločne sa zasadzovať o rešpektovanie občianskych a ľudských práv v našej krajine i vo svete. Charta 77 nie je organizáciou, nemá stanovy, stále orgány a organizačne podmienené členstvo. Patrí k nej každý, kto súhlasí s jej myšlienkou, zúčastňuje sa jej práce a podporuje ju.
Veríme, že Charta 77 prispeje k tomu, aby v Československu všetci občania pracovali a žili ako slobodní ľudia.
