vštevníkov Stredoeurópskeho domu fotografie. Predstavuje tam svoj nežný fotografický cyklus ...osudy duchom plných... a videoprojekciu Entries.

Blonski snímky z meditatívneho cyklu ponoreného do vody ...osudy duchom plných... aranžuje. Najskôr objavuje ako dieťa zákony fyziky. Vo vode sa predmety (vz)duchom naplnené vznášajú na povrchu. Aby neplávali ďaleko, treba ich zaťažiť telesom pevným, ktoré klesne ako kotva na dno, ako záťaž a pokoj v jednom.

Blonski ponúka farebný vertikálny prierez rôznymi úrovňami rôznych skupenstiev: vzduch, voda, pevné teleso, podvodný svet. Odkrýva, čo všetko sa skrýva pod neznámym „vrcholom ľadovca“, ktorý vidieť na hladine, no súčasne to prekrýva závojom vlastnej fantázie.

Rozjíma pritom o oscilovaní medzi zdanlivou slobodou pokojne sa vznášajúcich balónikov a pevnou väzbou zakorenenou na dne.

Blonskeho subtílne bublinky podnecujú k mnohým asociáciám. Aj preto je škoda, že výstava pôsobí nenápadne, v galérii sa nachádza len osem snímok, ak nerátame nejakú tú fotku zavesenú v kúte, kde sa predávajú časopisy.

V druhej miestnosti je iná Blonskeho hra, tentokrát si vyberá z fyziky zákony optické a využíva médium videoprojektor. V projekte Entries sa snímky pozerajú na zabarikádované okná, za ktorými sa ukrývajú spráchnivené spomienky.

Blonski opäť koketuje s labyrintom asociácií - rozsvecuje okná a s nimi aj život pred a za nimi, „oživuje svetlom“.

Blonskeho farebná „vizuálna poézia“ dokáže jemne rozkmitať divákovou fantáziu. Na prvý pohľad by sme mohli nazvať úspechom, že výstavu tohto mladého fotografa by nemal problém časovo zvládnuť ani notoricky zaneprázdnený workoholik.

Žiaľ, nie je to kompliment. Výstava sa dá užiť ako chuťovka, no s príchuťou premárnenej šance. Inštalácia pôsobí totiž buď zbytočne skromne, alebo odfláknuto.