a Pribinovej ulici, kde sídlilo, až kým sa zhruba pred polrokom nemuselo vysťahovať. Budova podľa niektorých odborníkov nemá žiadnu hodnotu a spolu s ďalšími tak má padnúť za obeť novej výstavbe pri brehu Dunaja.
„Nedávno som stretol developera, vraj už získali povolenie na búranie. Tak som mu zagratuloval,“ vyjadril sa typicky sarkasticky režisér Blaho Uhlár.
Dnes je už zbytočné analyzovať, do akej miery sa divadlo na čele s ním podieľalo na tom, aby budova ostala stáť, resp. aby bola zrovnaná so zemou. Isté je, že jeho členovia môžu divadlo robiť len doma alebo po krčmách. Pár dní pred búraním budovy sa rozhodli svoje bytie verejnosti pripomenúť, keď nie pod strechou, tak priamo na ulici.
Svoje vystúpenie, financované z dotácie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, nazvali (dúfajme, že nielen symbolicky) Odraz. Pripravili akési pásmo príhovorov pretkané pesničkami kapely Živé kvety, ktorá v Stoke zapustila korene a napriek všetkým existenčným suchám, ktoré geniu loci hrozili, sa jej darí.
Čítanie pouličných príspevkov odštartovala profesorka Soňa Šimková z VŠMU, ktorá s backgroundom siahajúcim až k štúrovcom a k histórii hradu Devín začlenila tvorbu režiséra, svojho bývalého žiaka, do kontextu dejín slovenského divadla. Vlastivedná prechádzka pokračovala presunom k bývalej budove divadla a krčmy. „Overujeme,“ znelo vo vysielačke policajnej hliadky, ktorá sprievod na čele s protagonistami v reflexných vestách, tiahnúci vzácnejšou časťou centra mesta, kontrolovala.
Na Pribinovej sa ochladilo a telesné teploty sa začali vyrovnávať borovičkou. Herečka divadla Erika Lásková otvorila vernisáž rôznych malieb, ktoré vznikli na stenách budovy v nádeji, že predsa obrazoborectvo je na Slovensku už prežitkom. Že prežitkom nie je, potvrdil brilantný príspevok pracovníka Slovenskej akadémie vied Petra Múčku, režisérovho osobného priateľa, ktorého predmetom výskumu je zdokonaľovanie povrchu vozoviek. Prítomným v ľudu zrozumiteľnom odbornom jazyku vysvetlil, prečo je nevyhnutné Stoku zbúrať s ohľadom na životnosť vozovky, po ktorej sa do nej chodí.
Ku slovu sa prihlásil aj publicista Martin Klein, ktorému režisér Uhlár závidí, že vyhral súd so slovenským štátom. Svojimi impresiami poctili budovu predstavitelia mladej generácie, ktorí radi chodili do krčmy Stoka. K pivu sa prihlásili aj františkánski mnísi Rafael, Martin a Augustín a vyslovili nádej, že divadelný duch bude medzi ľuďmi žiť naďalej. Príliš emotívne výlevy komentoval režisér Uhlár skromne slovami: „Toto nezaplatím.“
Nebol dôvod neveriť mu. Veď na záver zaznela Ave Maria a zazvonil zvonec. Možno by bol rozprávky aj koniec, keby sa Uhlárovi bolo podarilo zohnať a vypustiť biele holuby, ako pôvodne zamýšľal. Ale tie vraj v zime nepracujú. A tak (sa) divadlo bude hrať ďalej. V najhoršom v tej stoke.
