o trošku staršia ako my. Prísna viac ako sa nám páčilo. Vedomostí kopec. Nielen tých učebnicových. Slovenčinárka a ruštinárka. Počas nášho triednictva sa vydala. Za nášho dejepisára. On bol taký suchší (povahovo), ona šťavnatejšia. Niektorí sa čudovali, že tí dvaja sa do seba zamilovali a po dlhšom chodení aj vzali.
Prvé dva roky som sa s nimi stretávala len na hodinách v škole. V treťom ročníku ma raz pozvali k nim domov. Nacvičovať Puškinov pamätník a Hviezdoslavov Kubín. Chceli zo mňa vyhnať recitačný pátos, naučiť ma správnu výslovnosť.
Keď som prvýkrát prišla k nim domov, ani som sa nezmohla na slovo. Lebo ma pozvali do miestnosti, v ktorej nebolo takmer nič ... len samé knihy. Plné police od podlahy po plafón. Ale AKÉ knihy! Také, aké neboli v žiadnej verejnej knižnici na Slovensku. Ach jaj... aj recitovať som zabudla. Domov som si odnášala Kunderu,
Škvoreckého, Nietzscheho...
Odvtedy som k nim chodievala a každá návšteva bola dlhá debata. V jeden podvečer som k nim opäť prišla pre "čerstvé" knihy a triedna mi hovorí: "Musíš na môjho muža chvíľu počkať. Píše list rodičom do Kanady a nejako dlho mu to trvá." Dejepisár dopísal list a hrdo nám oznámil: "Tak som predsa len našiel odvahu
a oznámil im, že som prestal fajčiť. Teraz je to už záväzok, už naozaj musím prestať...." Jeho ženu to rozosmialo až do sĺz: "Ty si im fakt napísal, že si prestal fajčiť? Há-há-há! Ty si ale riadny somár! Veď si im nikdy nenapísal, že si vôbec fajčiť začal!" Od tej chvíle sa ich manželstvo stalo pre mňa vzorom môjho budúceho manželstva.
Po rokoch som sa dozvedela, že moja triedna sa po cca 30 rokoch manželstva rozviedla. Dejepisár sa stal funkcionárom okresnej pobočky SNS a po večeroch sa oboznamovali (asi) so stanovami strany spolu s jednou mladou tiež funkcionárkou.
Keďže to manželstvo mojej triednej bolo voľakedy mojím vzorom, spravila som doma preventívne opatrenia.
Striktne som zakázala manželovi vstup do SNS a zákaz prijímať akékoľvek stranícke funkcie - pre istotu vo všetkých politických stranách.
remesikova.blog.sme.sk
