Po úspešnej divadelnej sezóne Letných shakespearovských slávností odišla do Prahy na 44 nakrúcacích dní, kde si zahrala hlavnú postavu
v novom českom filme Ireny Pavláskovej Bestiář. Svoj nepravidelný pracovný kalendár pretkáva čítaním dobrej literatúry, ale v zime aj adrenalínovým športom, lebo "človek by sa asi zbláznil, keby stále iba uvažoval". Herečka Danica Jurčová.
Dokážete sa z chuti pozhovárať o športe?
Športujem, to je pravda, ale rovnako rada čítam! Takže... Mojím obľúbencom je Dostojevskij, ktorý stále rieši rôzne duševné poryvy a ťažké situácie. Pri ňom si vždy uvedomím, že ide len o to, aby som sa dokázala pozrieť na problém zhora a z nadhľadu. Nič nie je až také zlé a určite sa dá nájsť pozitívne východisko.
Svoj nadhľad teda hľadáte vysoko v horách?
(Smiech.) V horách relaxujem. Mesto je plné stresu a nervového vypätia. Keď prídete do hôr, môžete sa uvoľniť a prísť na iné myšlienky. V ich čistote prídete na to, že nie je dobré trápiť sa pre hlúposti, ktoré vás pohlcujú v modernom svete. Je to aj návrat k pokore a hľadanie čistoty. Baterky si však dobíjam aj na cestách medzi Bratislavou a Prahou, keď môžem práve čítať alebo počúvať hudbu.
Pre zdravú psychiku je dobré, keď človek vykročí do nového roku so sviežou mysľou. Aké máte predsavzatie?
Neverím na novoročné predsavzatia, ale už dlho plánujem, že budem pravidelne cvičiť, chodiť do prírody a budem sa viac venovať sebe. No chýba mi disciplína. Keď sa rozhodnem pravidelnejšie cvičiť, vydrží mi to mesiac, potom niekam odcestujem, a je po všetkom. Doteraz som v tom vždy zlyhala. No možno tá pevná vôľa raz príde. Zatiaľ kolíše. Trápi ma to, lebo si stále musím spytovať svedomie, čo je teda dosť nepríjemné.
Keď ste sa intenzívne venovali snowboardingu, súvislo to s vaším bývalým priateľom?
K láske k horám ma priviedla moja mama - už ako 4-ročnú ma učila zimné športy. Hoci celý život vedecky pracovala, rovnako intenzívne sa venovala aj mne a môjmu bratovi. Od útleho detstva sme každý víkend chodili na vychádzky po Karpatách, na Devínsku Kobylu, Kačín... Otec pochádzal z dedinky pod Tatrami Východnej a tak sme si tam časom vybudovali malú chatku a začali sme chodiť do hôr. Ako 6-ročná som prvýkrát absolvovala výstup na Kriváň. Horko-ťažko, ale predsa. Chodili sme na hríby, maliny, kúpali sme sa vo Váhu, a to všetko vo mne ostalo. V dospelosti v tom iba pokračujem. Vždy som rada lyžovala a kamaráti ma priviedli k snowboardingu. Pre začiatočníkov je to veľmi obtiažny šport - stále padáte, neviete udržať stabilitu... Môj bývalý priateľ, snow-boardový inštruktor, ma učil, ako na to, a pomohol mi zdokonaliť sa tak, že som sa potom nebála ísť s jeho partiou do voľnej prírody. Pochodila som mimo zjazdoviek rôzne žľaby a naozaj som bola z toho občas trochu vydesená. Nakoniec človek zistí, že keď stojí na kraji nejakého svahu, naspäť sa už dostať nemôže, takže jediná možnosť je spustiť sa. Je to o prekonávaní strachu v sebe - musíte uveriť, že to zvládnete. O tom je asi celý život - veľakrát sa musíte rozhodnúť, či sa pustíme do niečoho, alebo nie. Prekonávanie strachu trénuje rozhodnosť, ktorú potrebujete, aby ste si trúfli na dôležité veci.
Teraz ste odvážnejšia?
Šport človeka naozaj otužuje a zoceľuje. Netvrdím, že by som chcela skúsiť bandyjumping, ale natrénovala som sa byť zodpovedná sama za seba.
Trúfate si aj na nepreskúmané terény, kam snowboardistov zhadzujú vrtuľníky?
Ak mi to osud prihrá, určite by som to rada vyskúšala. Je krásne ísť panenskou prírodou! Keď napadne prašan, v tej čistej ploche sa jednoducho vznášate!
Jazdili ste aj po českých svahoch?
České hory ma očarili svojou malebnosťou. Majú nádherné lúčky, machy, háje, ale zistila som, že som rodená Slovenka telom aj dušou. Naše hory nemajú konkurenciu. Sú síce maličké, ale nádherná drsnosť našej prírody ma uchvacuje. Čím som staršia, čoraz viac si uvedomujem ich krásu. Oproti českým kopčekom sú to pravé hory.
Videli ste film Snowboarďáci?
Nie. Ide o komerčný film pre teenagerov, ale to skutočné jazdenie a snowboarding nie je iba veselom váľaní sa v snehu. Skutočnosť je taká, že sa zbalíme, dáme si hrebeňovku - vyšliapeme na nejaké krásne miesto, a odtiaľ sa spustíme po žľabe. Musíme ovládať techniku jazdenia. Takto sa spúšťať začiatočník nemôže, lebo by sa jednoducho zabil. Všade sú skaly, musíte počítať s tým, že je tam ľad a ak sa šmyknete, letíte voľným pádom dolu. Ak chcete pokračovať a zdolávať náročnejšie trasy, musíte sa sústavne zdokonaľovať. Musíte si uvedomovať techniku jazdenia, učiť sa a sledovať dobrých jazdcov. Jazdím len tri sezóny, každý rok mám za sebou nejaké pokroky, ale stále sa mám čo učiť.
Cítite sa ako pilot svojho privátneho lietadla?
My sa nemôžme na niečo hrať, lebo je to z veľkej časti v rukách hôrnych bohov, čo vám dovolia, a čo nie. Napríklad, vyberiete sa na nejaký veľký snowboardový výstup, a keď sa už chystáte spustiť dolu, začne sa hrozná víchrica, spadne hmla, zhorší sa viditeľnosť - v sekunde sa všetko zmení. Hory sú nevyspytateľné v tom, že vyjdete z chaty, keď je krásne slniečko, a odrazu sa na vás bohovia nahnevajú, spustia snehovú chumelicu, do nej dážď... Vtedy je naozaj lepšie sadnúť si do horskej chaty k čaju, či grogu a v pokoji to prečkať, alebo zísť peši.
Mali ste už aj zranenia?
Chvalabohu nie, ale v mojej blízkej partii sa už stalo, že jednu kamarátku odvážal vrtuľník.
V horách sa môže stať naozaj čokoľvek. Chce to veľkú ostražitosť, a hlavne musíte ísť s niekým, o kom viete, že sa môže o vás postarať a zároveň si musíte byť vedomí toho, že keď sa čokoľvek stane tomu druhému, musíte mu dokázať pomôcť. Nedá sa to brať na ľahkú váhu.
Keby ste sa náhodou ocitli v metelici a stratili by ste sa, máte pre tento prípad nejaký strategický plán, ako sa zachovať?
Snažím sa vyhnúť tomu, aby som sa ocitla na svahu v tme. Je to veľmi nebezpečné. Je lepšie si naplánovať čas, aby sa všetko stihlo za svetla. Stalo sa mi napríklad, že sme vyšli do žľabu a už sa nedalo vrátiť, lebo padla silná hmla. Poznala som trasu, ale hmla je biela tma. Našťastie predo mnou bol nejaký známy človek - my svahoví zanietenci sa v kopcoch vždy akosi postretávame. Keď sme zistili, že sme len sami dvaja, začali sme na seba navzájom dávať pozor. Videla som ledva na snowboardovú dosku a pevne som verila, že on tu cestu voľajako musí nájsť. Dôležité je nespanikáriť, snažiť sa byť v pokoji, lebo inak to môže dopadnúť veľmi zle.
Cez strach a paniku z človeka odchádza energia do prázdna najrýchlejšie, akoby vyfukovala hore komínom. Pocítili ste to niekedy?
Naučiť sa nájsť energiu, uchovať si ju a len tak ľahko ju nestratiť, nie je vôbec jednoduché. No v kľúčových situáciách si človek uvedomí, že život je najdôležitejší a odhodí všetky nánosy hlúpostí.
V novom filme ste beštia?
Ani nie. Moja postava Karolína stretne osudovú lásku - záhadného Alexa, ktorý ju priťahuje svojou originálnou osobnosťou. No prežije sklamanie a začne sa mstiť životu, nevediac, že sa vlastne mstí sama sebe. Odnesú si to muži, čo sa jej pripletú do cesty, ale nie je to jej zámer. Naozaj ide len o zúfalú snahu pomôcť si a uveriť tomu, že nevydarený vzťah ju predsa nemôže úplne pochovať a že musí existovať nejaké východisko - a tak stále skúša a skúša. Napokon zistí, že tadiaľ cesta nevedie a nájde silu definitívne sa rozísť s Alexom. Film hovorí asi o tom, že nová životná cesta sa pred vami otvorí až vtedy, keď si v sebe upracete.
Čo myslíte, prečo ľudia riešia svoje krízové situácie sebadeštrukciou?
Asi sa chcú pomstiť Bohu, životu, všetkým okolo seba, ale neuvedomujú si, že ubližujú hlavne sebe. Keď zistia, že to vôbec nie je východisko a že utrpenie je bežná súčasť života, s ktorou musíme počítať všetci, uľaví sa im. Klamať seba a ostatných je celkom zbytočné.
Takže vo voľnom čase uvažujete?
Iste, ale na druhej strane by sa človek asi zbláznil, keby stále iba uvažoval.
Akú úlohu ste si vytýčili na tento rok?
Asi pred mesiacom som prešla vo svojom živote vnútornými zmenami. Prišla som na to, že aj keď je to často ťažké, mojím cieľom je úprimnosť k sebe samej - vždy sa postaviť tvárou k pravde. To oslobodzuje. Odrazu si uvedomíte, že môžete mnoho vecí úplne vypustiť, lebo nie sú dôležité a len zbytočne odoberajú energiu, ktorá je vzácna. Nikto nevie, ako dlho bude žiť... Chcem sa zamerať už len na to podstatné - v práci, aj v súkromí. Potom pôjde aj všetko ostatné.
