k uznávaným odborníčkam a ja. Roky nám pomaľovali tváre nitkami vrások aj sme sa trochu zaokrúhlili odvtedy, čo sa naše mamy priatelili, občas sa stretávali na koncertoch v Slovenskej filharmónie alebo relaxovali počas zimných mesiacov na horách. Jarné prázdniny však v čase nášho detstva nebývali, týždeň voľna, ktorý sme mali v škole, bol preto často v znamení februárových snehov. Tí, ktorí mali to šťastie a osvietených rodičov - ako my dve, využívali toto obdobie aj pred štyridsiatimi rokmi na relax. Nepamätám sa ani na jedinú zimu, kedy by moji rodičia neboli zbalili lodný kufor (ruksaky neboli v móde, tak, ako teraz), mama si natiahla kaliopky a švihali sme na hory. Nie vždy do hotelov alebo drahých chát, ktoré aj v čase socializmu boli najmä pre tých solventnejších návštevníkov. Pamätám sa, ako sme raz bývali v Terchovej na priváte, kde dymili staré kachle a otec do nich musel celú noc prikladať. Alebo v Jasnej, na chatu jaskyniarov, v ktorej nebola zavedená elektrina a my sme svietili petrolejkami. Vždy sme si však senzačne zalyžovali, vďaka otcovi som spoznala ako sa slnko zubatí v Oštiepkovej mulde, že na Záhradkách je koniec zjazdovky najlepší a že najkrajšie na svete je napriek všetkému na Skalnatom plese. Takéto spomienky má zrejme aj viac ľudí z našej generácie. Krátko potom, čo sme sa stretli s doktorkou Martou Botíkovou, prišiel mi krátky e-mail: Posielam ti veľkú vzácnosť - ako sme boli s našimi mamami na lyžovačke. Pravdaže, vtedy boli mladšie, ako my teraz a naše detstvo obohatili zážitkami, ktoré nám nikto nevezme. Na tento zimný relax detstva v gumených lyžiarkach sa nedá zabudnúť.