Pondelok, 24. február, 2020 | Meniny má Matej

Viera Dubačová: Úradníci k nám pristupovali ako k čarodejniciam

Ako sa pracuje s mentálne postihnutými? Rozhovor s riaditeľkou Divadla z pasáže Vierou Dubačovou.

V Banskej Bystrici pracovala ako bábkoherečka. Vyštudovala divadelnú réžiu. Založila Divadlo z pasáže, v ktorom majú priestor na realizáciu mentálne postihnutí herci. Za desať rokov existencie naštudovali dvanásť inscenácií, natočili celovečerný film, štyV Banskej Bystrici pracovala ako bábkoherečka. Vyštudovala divadelnú réžiu. Založila Divadlo z pasáže, v ktorom majú priestor na realizáciu mentálne postihnutí herci. Za desať rokov existencie naštudovali dvanásť inscenácií, natočili celovečerný film, šty(Zdroj: MARTINA STRMEŇOVÁ)

Pôsobí a vyzerá ako krehká žena, sála z nej však silná energia a zapálenosť pre svoju prácu, kvôli ktorej je ochotná rozhádzať si to s kýmkoľvek. Hovorili sme o radostiach i problémoch banskobystrického Divadla z pasáže, v ktorom už viac ako desať rokov hrajú mentálne postihnutí herci. Riaditeľka divadla VIERA DUBAČOVÁ.


Čo bolo zlomom vo vašom živote, že ste z bábkoherectva prešli k práci s mentálne postihnutými ľuďmi?

Myslím, že stále ide o divadlo. Názov divadelník – komediant v sebe obsahuje asi všetko. Cez tieto Vianoce sa mi dostali do rúk moje dávno stratené poviedky Leonida Jengibarova, veľkého ruského klauna a majstra športu v boxe. Bol divadelníkom telom i dušou, ide o nesmierne poetického človeka, riešiaceho svet cez divadlo a jeho pomyselným ringom sa stalo práve javisko. Akoby so zlom tohto sveta a jeho nespravodlivosťou boxoval priamo na javisku. To je možno metafora toho, ako som sa k tejto práci dostala ja. Neviem presne povedať, prečo som začala pracovať s mentálne postihnutými, z javiska som však nikdy neodišla.

dubacova11.jpgTreba k práci s hendikepovanými akýsi prebytok empatie?

Asi áno. Všeobecne si myslím, že empatia v tejto dobe veľmi chýba. Možno by sa mala zaradiť aj do vysokoškolského štúdia pre ekonómov, manažérov, pre ľudí, ktorí budú vládnuť a ovládať druhých.

Myslíte, že empatii sa dá naučiť? Nemala by byť človeku vlastná?

Som hlboko presvedčená, že sa k nej dá priviesť. Rovnako, ako som presvedčená, že v každom človeku je čosi dobré i zlé. Verím v dobro v človeku. Nech sa niekto tvári, že vlastní najväčší podnik, že ovláda a podpláca najväčšiu stranu a manipuluje s vplyvnými ľuďmi, stále je to len krehká hromádka mäsa a kostí. A ak v sebe nemá trochu citu, musí to byť veľmi hendikepovaný človek. Môže sa hrať na neviem akú megastar, bez citu, súcitu, zostane hendikepovaný. O tom, že dnes by mali mať riadiaci pracovníci emočnú inteligenciu, ani trochu nepochybujem.

Plánovali ste už pri zakladaní Divadla z pasáže, že k nemu neskôr pribudnú chránené bývanie a denný stacionár?

Kdeže, vtedy som také cudzie slová ani nepoznala, existovali iba kdesi v „Slovníku cudzích slov“. Mala som iba predstavu, že raz naši herci nebudú v ústave. Že pôjdu do divadla, budú za to honorovaní, budú sa tam vzdelávať, budú skúšať, hrať a slobodne žiť. To sa naplnilo. Že budeme musieť v podstate zabezpečiť celý ich život, to som vtedy netušila.

Tešíte sa, ak vidíte, že nie ste v tejto snahe osamotená?

Nedávno som práve v SME čítala, že nejaký maďarský herec tiež skúša s mentálne postihnutými hercami v Bratislave a to pokladám za úžasné. Tento svet sa začína objavovať a pred tým treba dať klobúk dolu. Tým, že objavujeme svet mentálne postihnutých, objavujeme Ameriku sami pre seba. Či sa doplavíte do Indie, alebo objavíte Ameriku, to je v Božích rukách. Každá tvorba inscenácie je nejaká cesta do nepoznaných končín.

Audio: Viera Dubačová o začiatkoch Divadla z pasáže

Odrádzali vás na začiatku, že tá práca nebude mať dlhodobý zmysel a nepovedie k cieľu, ktorý ste mali v hlave?

Pri prvej inscenácii ani nie. Keď robíte prvýkrát, tak sa na vás tak zhovievavo usmievajú a hovoria, že ste blázon, ak robíte s postihnutými hercami.

O úradníkoch

V čase vzniku divadla bol primátorom Banskej Bystrice Igor Presperín. Ako k vám pristupovalo mesto?

Od mesta sme žiadne dotácie nemali. Napadla mi však jedna šialená myšlienka, keď som raz prechádzala okolo cintorína, pod ktorým bol voľný ošarpaný priestor strážený Šusterskou baštou, že by sme tam mohli postaviť divadlo. Dali sme si oficiálnu žiadosť na Mesto Banská Bystrica. Mestské zastupiteľstvo s primátorom mesta nám ju schválili a tak sme dostali pozemok. Ten sme však museli za ďalšieho primátora Králika vrátiť, pretože sme mali podľa zmluvy začať stavať do štyroch rokov. Pracovali sme na projekte výstavby veľkého multifunkčného centra a projekt sme podali na Úrad vlády pre Európsku integráciu. Žiaľ, niekde sa vyparil, pravdepodobne sa tam udiala nejaká korupčná aféra, bolo to dávno... Dnes si myslím, že to tak malo byť, moja cesta bola iná. Vtedy som to brala ako pád, prišli sme o pozemok a stáli sme na rozhraní. S grantmi to vyzeralo biedne, k moci sa v Banskej Bystrici dostal Ján Králik...

To bol taký nepriateľský k tretiemu sektoru?

Áno. Nevedel si predstaviť, čo také organizácie vôbec môžu robiť. To, čo nebolo v kuratele štátu, pre neho samého a vtedajšieho vedúceho kultúry Chladného akoby ani neexistovalo. Tretí sektor bol pre nich nezaujímavý, nepodporovali ho. Myslím si, že keby bol stredovek, tak by k nám pristupovali ako vtedy k čarodejniciam.

Primátor Králik bol práve ten, ktorý o vás prehlásil, že takých projektov ako robíte vy, tu má ďalších desať?

Áno, vraj takých folklórnych súborčekov tu má plno. Situácia bola veľmi ťažká, ale nesťažujem sa, všetko bolo tak, ako malo byť.

Ako reagujete v na pohľad beznádejných situáciách?

Keď som na dne, nemám plat, hrozia mi dlhy, tak mám pocit, že musím paradoxne urobiť niečo ešte šialenejšie. Prijmem niekoho do zamestnania alebo urobíme projekt, na ktorý vôbec nemáme peniaze... Je to taká zvláštna liečba.

Audio: Viera Dubačová o spôsobe prekonávania bezvýchodiskových situácií

O divákoch

Diváci si vaše divadlo našli hneď od začiatku?

Bolo to ťažké, pretože na prvé predstavenia sme si divákov prácne naháňali. Potom sme začali programovo hrávať pre stredné a vysoké školy, pre mladých. Dnes už máme aj skalnú klientelu, teda ľudí, ktorí na nás chodia pravidelne. Bola to však dlhodobá práca „step by step“, bolo treba si diváka vychovať. To je strašne dôležité.

dubacova2.jpgNemôže vaša návštevnosť súvisieť najmä so súcitom? Nechodí tam väčšina ľudí iba kvôli tomu, aby ukázala svoju "príjemnú" tvár? Čo ak tam nejdú kvôli umeniu?

Myslím, že chodia aj za umením. Okrem toho - súcit je správny cit. Nejde o ľútosť, to sú dve rozdielne veci. Ak ide niekto za umením a navyše má súcit, tak je to úžasný divák, nemyslíte?

Ale neprevažujú najmä tí súcitiaci bez záujmu o divadlo ako také?

Možno na začiatku tam chodili najmä empatickí ľudia so súcitom, ale aj to je výborné. Tú energiu sme tak cítili. Dnes však za nami chodia ľudia najmä kvôli divadlu, teda pre umenie.

Vaše divadlo je nepochybne dobrá terapia pre hercov. Ale čo dáva vašim divákom?

Terapiu cez súcit, empatiu a umenie ako také. Odovzdáva im informácie cez vnímanie druhého človeka.

Čo im dáte naviac oproti klasickému divadlu?

Nepoznaný svet. Otvorenie trinástej komnaty pre tých, pre ktorých bola doteraz tabu. Skĺznutie pod povrch a teda nové poznanie.

O mentálne hendikepovaných

O mentálne postihnutých panuje v spoločnosti klišé, že sa dokážu naučiť iba niektorým základným veciam, vy ste sa však vyjadrili, že dnes už u vás vystupujú aj herci, ktorí by to pred tromi rokmi nedokázali. Akou premenou prešli?

V spôsobe komunikácie, sú uvoľnení, zlepšila sa ich komunikácia v práci a na ulici. Aj tu, v tejto v reštaurácii vidíte podľa takej drobnosti, akože vám niekto otvorí dvere, či hovoríte s vyspelým človekom alebo so „sedliakom bez chochmesu“. Kamkoľvek prídeme, naši mentálne postihnutí už majú správanie na úrovni. Začali cítiť kolektív, sú silná partia. Jedna psychologička z Česka bola dokonca úplne šokovaná, aký kolektív vytvorili. Ráno máme svoje rituály, stretneme sa v čajovni a rozprávame sa o tom, čo nás trápi, čo sa nám snívalo, čo máme na duši. Neskôr prichádzajú pedagógovia, tí prinášajú čosi nové v podobe nového zážitku na hodine a naši herci im tiež niečo odovzdávajú. Veľmi dôležitá je u nás otvorenosť. Náš systém vzdelávania mentálne postihnutých nie je založený na tom, že sa hrám na pedagóga, ale na partnera. Naši pedagógovia nám vravia, že sú vďační, že u nás môžu pracovať a to ma dojíma.

Platí, že mentálne postihnutý herec svoju rolu prežíva autentickejšie ako zdravý?

Záleží na tom, ako na to pozeráte. Život nás strašne manipuluje. Pamätám si divadlá pred dvadsiatimi rokmi a výpovede hercov boli napriek neslobode, v ktorej sme žili, slobodné. Dalo sa vedieť, čo si myslia a čo cítia. Dnes, keď vidím na javisku tie čiernovlasé a pekné matriošky, nepamätám si ich mená. Hrajú v rovnakých komerčných drámach a ja si naozaj neviem zapamätať, ktorá je ktorá. Tak sa na seba podobajú výkonmi, že ich snáď vyrobila KIA Motors a nie škola. Stratili vlastnú identitu, dušu. Ak hovorím o herectve dnešnej doby, hovorím akoby všeobecne o živote, jeho kvalite. Pre mňa sa akoby vytratila. Pritom ide o čosi, čomu sa hovorí ľudská prirodzenosť, teda niečo, čo je iba moje, čo mi nikto nevezme. A mentálne postihnutí sa pohybujú práve v tejto rovine. Sú sami sebou. Vďakabohu.

Audio: Viera Dubačová o rozdieloch medzi zdravými a mentálne hendikepovanými hercami

Ako dlho trvá tvorba jednej inscenácie?

Na začiatku to boli tri až štyri mesiace, dnes to dokážeme za dva. Herci sú totiž v divadle, nevozíme ich do ústavu. Predpríprava však funguje tiež – pracujeme s nimi na myšlienke, téme, scenári. Tá autorská práca posúva našu komunitu vpred. Rozprávame sa, čo ich trápi. Robil sa napríklad pánsky kabaret, akýsi svet pánskymi očami. Režisérka začala komunikovať s našimi chlapmi, ako oni sami pozerajú na svet. Chodila s nimi do kaviarní a pubov, na ulici sledovali baby, obchody, výklady. Veľmi veľa z nich načerpala, potom si sadli, vytvorili si scénu a začalo sa pracovať na javiskovom kontinuálnom postupe. A výsledok je výborný.

O prístupe štátu ku kultúre

Podporu a pomoc ste boli v čase hrozby zániku divadla žiadať u Dzurindu, prezidenta, ministrov, na rôznych inštitúciách. Pomohol vám až minister kultúry František Tóth. V čom vidíte príčiny macošského prístupu štátu ku kultúre všeobecne, nielen voči takýmto projektom?

Je to preto, lebo sme nevyzretý štát. Keby sme boli vyspelejší, pocítime potrebu kultúry veľmi prirodzene. Potom nemusíte ministrom financií, kultúry, či prezidentovi vysvetľovať, že tu treba natáčať filmy, vydávať knihy, hrať divadlo, maľovať obrazy, pretože to v tých ľuďoch prirodzene je. Obohacujúci smäd po poznaní aj cez umenie je tak automatický a normálny, ako keby som prišla k vám do bytu, pozrela sa, akú máte nádhernú knižnicu, filmy, čo číta a čím je obklopené vaše dieťa a povedala si – vďakabohu, že som spoznala tohto človeka. Teraz si vezmite našu krajinu. Po revolúcii šlo najmä o peniaze a bohatstvo v každom odbore, všetci sme sa začali zapredávať. A výsledok už poznáte.

Audio: Viera Dubačová o príčinách macošského prístupu štátu ku kultúre

Od revolúcie v roku 1989 ubehlo dosť veľa času, aby sa dal vidieť trend aj v kultúre. Ide to k lepšiemu či horšiemu?

Myslím, že k lepšiemu. Veľa pracujem s mladými ľuďmi a tí majú veľkú chuť spoznávať. Takže nech nás trebárs už novodobí manipulátori, milujúci svoje milióniky, zabetónujú do betónov, alebo do tých hybridných šialených „šopingcentier“, ja mladým verím. Pred každým predstavením sedí v sále dvesto až tristo mladých ľudí a ja s nimi rozprávam. Cítim tú úžasnú energiu, možno sú občas trochu zmetení, majú však chuť komunikovať, pýtať sa a hlavne nedajú sa len tak ľahko zmanipulovať. Táto krajina má v mládeži veľmi dobrý potenciál. Keby sa tu investovalo viac peňazí do detí, mládeže, do škôl, škôlok, do vzdelávania, rôznych krúžkov, ideme raketovým štartom dopredu. Stali sme sa otrokmi vlastného blahobytu a zabudli sme na budúcnosť.

dubacova21.jpgVaša otvorenosť občas úradníkov šokuje. Keď vám Dzurindov poradca povedal, že sa s vami nedá rozprávať, vy ste mu odpovedali, že sa s ním nedá žiť v jednom štáte. Nemali ste občas chuť so všetkým praštiť a nechať, nech sa o všetko stará štát, keď nie je ochotný pomôcť?

Tí ľudia sú mocní tohto sveta a vy máte pocit, že neprerazíte. Že nemáte šancu, že vás zničia. Keď má niekto moc a rozhodne, že vám nepomôže, nedá grant a podobne, tak má silu urobiť to. Cítila som sa mnohokrát zahnaná do kúta, ale do kelu - ja neznášam beznádej. Tak nech mi nehovoria, že bernou mincou v tejto krajine je to, že nás zaženú do kúta. Snažím sa robiť umenie nie preto, aby som ukázala, že postihnutí vedia zahrať Červenú čiapočku, ale preto, aby som ukázala, že aj oni dokážu pomocou metafory, obrazov, vlastných myšlienok a citov niečo o sebe porozprávať. A to niečo je ich život a život každého človeka je pre nás nesmierne dôležitý.

Dokázali ste, že mentálne hendikepovaní sú tvarovateľní a vychovateľní. Ak ich však niekto zamestná, zväčša ide iba o manuálnu prácu.

Áno, často počúvam reči, ktoré im upierajú právo premýšľať. Môžu vraj maľovať, robiť košíky, robiť niečo manuálne, ale nie premýšľať. Pred jedenástimi rokmi som bola na konferencii ministerstva práce v Bratislave, a boli tam zverejnené tabuľky zaraditeľnosti. A úplne tam chýbala práca pre mentálne postihnutých, kde by mali aj právo myslieť. Dnes sa to už našťastie mení. Ak vznikne nejaká situácia, povedzme vyleje sa čaj v kaviarni, tak ich naučíme, že si kúpia nový čaj, utrú stôl a ospravedlnia sa čašníčke a nič sa nedeje. Sú to veci, ktoré vedia v pohode zvládnuť. A takýchto vecí sa im denne stane možno sto a vy, keď ich to naučíte riešiť krok za krokom, tak sa z toho vymotávajú a prechádzajú cez ulicu ďaleko slobodnejšie, vyrovnanejšie. Treba ich iba pochopiť a prijať.

O vzťahoch medzi zdravými a hendikepovanými

Určite ste zažili pocit, že im nerozumiete, že neviete ako na nich. Ako ste ich vnímali úplne na začiatku, keď ste sa s nimi stretli prvýkrát?

Na začiatku som im v mnohých veciach nerozumela, ale chcela som pochopiť, prečo tak konajú a jednajú. O to viac som sa do toho ponárala a možno práve to bolo "dráždidlom", ktoré ma prinútilo ostať pri tejto práci. To bol ten malý provokatér vo mne, ktorý mi hovoril: "Dubačka, ty pri nich zostaneš".

Nikdy ste nepocítili zúfalosť, že na to nemáte, že ich svet nikdy nepochopíte?

Nie, zúfalstvo som pri nich nepocítila nikdy. Tú cítim, keď si človek nerozumie s iným človekom. Ale pri týchto ľuďoch sa mi to nestalo.

Prišlo niekedy medzi hercami a vami aj ku konfiktom?

Mentálne postihnutí sú v tej svojej čistote veľmi ľahko manipulovateľní. Isteže nejaké boli. Tí ľudia žili kedysi veľmi uzavreto a to na nich pochopiteľne vplýva. Mali sme herca, ktorému jeden blízky človek vravel, že "divadlo je sprostosť, ty budeš futbalista". Rozprával mu proste nezmysly. Áno, má rád futbal, ale nikdy predsa nebude hrať prvú ligu. A ten dotyčný bez toho, aby si uvedomil, aké to môže mať následky, to do neho hustil a jeho to veľmi ovplyvňovalo. Čiže sa stáva, že aj mentálne postihnutí bojujú, pretože ich niekto manipuluje. Ale my aj ich rodičia vieme, že toto je krehká časť ich existencie a príliš zraniteľné miesto na ich duši a tak sa na to vieme reagovať.

dubacova24.jpgMám na mysli skôr snahu hendikepovaných o autonómnosť a predstavy o tom, čo a ako majú robiť.

Stane sa, že chcú pozerať film, ale máme vyučovanie a naň práve nemajú chuť. Vznikne taký okamžitý konflikt medzi nami a nimi alebo medzi nimi navzájom, ak majú na výber, ako tráviť čas. Jeden chce to, druhý ono... Ale to všetko je dobré, pretože ak majú na niečo chuť a majú svoj vlastný názor, tak ten konflikt logicky berieme pozitívne.

Platí, že medzi hendikepovanými konflikty skončia skôr ako u ostatných ľudí? Tí totiž majú tendenciu nosiť v sebe zlosť dlho a dokážu sa s niekým nerozprávať i roky.

My sa to snažíme riešiť. Často sa však stáva, že sa im stane nejaká krivda, ale nedokážu to zo seba dostať, povedať to. Prejavuje sa to tak, že začnú na vaše otázky čudne odpovedať a vy si z toho musíte vyvodiť, čo sa stalo a dopátrať sa po ten moment, o ktorom sú presvedčení, že im ublížil.

Zdraví ľudia majú v sebe zakódovaný strach, že by s mentálne postihnutými nedokázali komunikovať, priblížiť sa im. Ako sa ho dá zbaviť?

Je to normálne. Ten strach bol v každom z nás. Spoločnosť týchto ľudí bola pred svetom uzavretá v ústavoch, alebo trebárs aj v rodinách. Práve na toto je vynikajúce divadlo, tí ľudia sa vám tam otvoria. Samozrejme, že sa ich nemôžte spýtať nejaký nezmysel, či už majú frajerky a podobne, ale veci, ktoré by ste sa pýtali trebárs vášho kolegu alebo blízkeho. Treba sa s nimi baviť normálne a rovnocenne. Bolo by však pretvárkou tváriť sa, že s takým strachom nikto nebojuje. Aj o tom je terapia divákov, ktorú im poskytujeme po predstavení, keď s nimi vedieme dialóg.

Tak ako si môžu nesadnúť dvaja zdraví ľudia, môže sa to stať i zdravému a hendikepovanému. Stalo sa to i vám?

Samozrejme. To je vec empatie a intuície, do akej miery ľudia sa môžu ľudia spolu cítiť, rozumieť si... A práve v tom je to prirodzené. Nemôžte sa siliť. Mali sme vynikajúceho herca, ktorý dal na toto úžasnú odpoveď. Nemal ruky a keď hral Dona Quichota, tak povedal: "keby ste mi teraz vraveli, že som neviem aký úžasný, tak si myslím, že ma podvádzate, pretože všetkých sto ľudí si to nemyslí. Povedzte mi úprimne, že - Jano, je nám síce ľúto, že takto vyzeráš, ale to predstavenie bolo na figu". A v tom je to poctivé. Je treba vedieť si priznať, že tento človek mi je sympatický, tento menej, ale potom aj vedieť zdôvodniť prečo, a hľadať si k nemu cestu.

Nemôže sa stať, že si nejakého herca budete držať iba z ľútosti nad jeho osudom a prevládne súcit nad jeho hereckými schopnosťami?

Takto by som to nepovedala, pretože celý ten kumšt je desať percent talentu a ostatné je drina. To platí u zdravých ľudí, u športovcov, divadelníkov, u hocikoho. Nemyslím, že by sme niekoho držali z ľútosti, každý musí makať. Keby ste robili trebárs s jedným človekom v Litve, ktorý bol "hromádka" na vozíčku, mal chorobou zväčšenú hlavu, proste všetky dispozície hrali proti nemu... Ale hral s takou úžasnou silou... Pritom viete, že musí drieť viac ako ostatní, pretože má slabé ruky a neovláda s nimi svoj vozík. Ale drel.

A nie je práve toto ľútosť?

Ale iste, že je. Dokonca šialená. Ale tým, čo si poctivo vydrie, sa stáva vašim partnerom. On tú ľútosť sám vymaže a naozaj len ticho ďakujete, že ste sa s takým človekom stretli. Na ľútosť úplne zabudnete. Kdesi vo vás je, však sme ľudia, ale práca s nimi vám to vytlačí. Máte napríklad epileptickú herečku, ktorá na javisku spadne, ale hneď na vás kričí: "Vieri, nechaj ma na javisku" - tak tam predsa necítite ľútosť, ale pokoru. Keď s takýmito ľuďmi budete pracovať v rovine ľútosti, ten človek sa vám neodovzdá. Musíte ich brať ako profíkov, potom je to úplne iný vzťah.

Toto nie je práca, v ktorej môžete po ôsmich hodinách povedať, že všetko hodíte za hlavu a idete domov. Ako to vníma váš syn?

Niekedy sa stane, že je človek v divadle, teda v prostredí, ktoré si vytvoril, šťastnejší, pretože divadlo je svet, v ktorom sa môžu diať zázraky, v ktorom fantázia víťazí a dobro má navrch. Pracujem tam, pretože sa tam cítim dobre. Môj syn za nami prichádza zo školy každý deň, trávi čas v divadle alebo s kamarátmi, potom ideme spoločne domov. Na to, aby bol človek šťastný, si musí vytvoriť priestor vlastných možností. A nám sa to podarilo.

Viackrát ste vystupovali v zahraničí. Bol problém etablovať sa tam?

Robíme dobré divadlo. Ale to nestačí, musí byť aj funkčný marketing. Podarilo sa nám ísť do Dánska aj Lotyšska, do Česka, Rakúska, Holandska, začali sme navštevovať festivaly nielen s mentálne postihnutými, dostali sme sa ku komunitnému divadlu. Zrazu som si uvedomila, že to, čo robíme, naša kvalita a úroveň, sú v rebríčku komunitných divadiel pomerne vysoko. Sami robíme veľký medzinárodný festival komunitného umenia Arteterapia a snažíme sa tam volať ľudí z Ameriky, Afriky, Európy. Teraz sa zrejme trochu obrátime na Áziu a postsovietske republiky, pretože vnímame, akou cestou sme museli prejsť my sami, aké ťažké bolo „dostať sa na západ“. Tam je stále chudoba a my im tu umožníme kontakty s inými krajinami, ktorých získanie bolo kedysi dôležité aj pre nás.

Cítiť, že na západe k takýmto projektom pristupuje štát inak?

Samozrejme. Mňa prekvapuje, keď tu niekto hovorí, že aj tam sa majú ľudia zle, aj tam sa korumpuje, kradne a preto je to tam rovnaké. Iste, deje sa to, ale je ohromne dôležité, nakoľko slobodný sa tam človek cíti. Som slobodný občan tohto štátu a nemôže mi tu niekto nahovoriť, že mi pred domom postaví betónovú džungľu a ja k tomu nemám čo povedať. To nech mi nehovoria. Keď som svojho času čítala, ako nás na Mestskom zastupiteľstve jeden poslanec nazval fašistami, tak to teda nie. Súdruh sa proste osudovo mýli. Som slobodný občan slobodného štátu a želám si aby môj život bol dôstojný, slušný. A pretože som si vedomá, že cesta k vyspelej spoločnosti ide cez angažovanie a obetovanie sa v prospech veci, som ochotná zaplatiť aj túto daň, aby sa môj syn mal lepšie. Občianske povedomie na západe je na vyššej úrovni a s tým súvisí všetko, hoci aj prístup štátu ku kultúre.

O budúcnosti divadla

Svojho času vás zaradili pod Divadelný ústav, aby ste mohli dostať štátnu dotáciu. Je to konečné riešenie?

Našim cieľom je osamostatnenie. Ak sa nám to nepodarí, tak potom treba naozaj toto divadlo odsťahovať niekam do Belgicka. Tento štát si to nezaslúži. My však vieme, že naše divadlo, naša práca je dielom, ktoré sme venovali tejto krajine, pretože ju máme radi. Tak jednoducho, ľudsky.

Aký má k vám prístup súčasné ministerstvo kultúry Mareka Maďariča?

Stretla som sa s ním a musím si zaklopať, že bol veľmi ústretový. Začali sme na tom pracovať a verím, že sa nám to podarí dotiahnuť až do konca. Myslím, že právo na samostatnú existenciu sme už dokázali.

dubacova17.jpgTáto práca vás evidentne napĺňa. Prežije ten projekt?

Za celé tie roky sme sa mu snažili dať formu a obsah. Aby to všetko malo hlavu i pätu. Ľudia sa ma pýtali, „no dobre, postavíš divadlo, vezmeš tam pätnásť postihnutých a čo tam budú celý deň robiť? Knísať sa dopredu a dozadu?“ Niektorí ľudia si vôbec nevedia predstaviť, čo by mohli mentálne postihnutí ľudia celé dni zmysluplne robiť. Neverili by ste, ale niekedy sa mi zdá, že toto je ústredný problém celého štátu.

Predsudky...

Áno. Dostávala som desiatky takých otázok a keď som to vysvetlila, aj tak prišla otázka: „čo tam robia postihnutí cez deň?“ Odpovedala som, že normálne skúšajú, korepetujú, cvičia, proste sa normálne vzdelávajú. Bojovať s tým je veľmi ťažké. Pred štyrmi až piatimi rokmi sme mali najkrízovejšie obdobie nášho divadla, mestu sme platili osemnásťtisíc mesačné nájomné za tri miestnosti a hrozilo, že skončíme. Boli sme na križovatke a povedali sme si, že napíšeme ešte jednu žiadosť o grant. Na ministerstvo vtedy prišiel minister Kaník a našťastie odišiel jeden pán, čo mal na starosti fondy. Bola to evidentne stará, dobre zabetónovaná štruktúra. Raz sme sa vrátili z jedného festivalu z Dánska, stretla som sa s ním a rozprávala. Nikdy nezabudnem, ako začaroval našu krajinu, vraj: „Pani Dubačová, vy si naozaj naivne myslíte, že tu raz bude Dánsko?“ Vysoký štátny úradník, ktorý mal prvý pracovať na tom, aby sme boli vyspelou krajinou, robil všetko preto, aby to tak nebolo a ešte sa tým chválil. Bolo to šialené. Áno, kým tam budú sedieť takíto úradníci, tak tu Dánsko naozaj nikdy nebude. Potom prišli zmeny a my sme sa konečne po snáď siedmich rokoch dočkali grantu. Rozhodli sme sa, že vezmeme hercov z ústavu, nájdeme priestory a zistíme, či nám to niečo dá. Koľkí vtedy hovorili, že „čo vy, vy síce hráte s postihnutými divadlo, ale my ich máme v ústave každý deň“. Tak sme ich odtiaľ vzali a odštartovala sa nová etapa. Prijali sme ďalších ľudí a vytvorili sme systém vzdelávania mentálne postihnutých. Dnes u nás pracuje Peťo Vrťo, ktorého sme prijali ako nepočujúceho absolventa Janáčkovej akadémie, do divadla už teda chodia aj nepočujúci. Prijali sme Haranta Sarkisiana, utečenca z Iraku, spolupracujeme so Slovenskou utečeneckou radou. To všetko sú komunity, ktoré treba obhajovať, o ktorých treba hovoriť a divadlo je na to ideálnym miestom.

Najspokojnejšia teda budete...

Ak inšpirujeme ďalších ľudí. Je normálne vidieť vedľa seba ľudí spokojných a šťastných, než chamtivých a večne nespokojných, ktorí chcú mať stále viac na úkor iných. Tejto komunite naozaj neviem pomôcť. Ale viem, že tá naša komunita raz načne aj tú druhú. Je to o empatii a keď sa na tom postaví základ celého štátu, bude to v poriadku.

Ak by chcel ísť niekto do podobného projektu ako vy, čomu by sa mal vyhnúť?

Ťažko povedať. Každý deň je iný a svet je dnes ďalej. Keby som ja znovu začínala, asi by som mala voči sebe ešte vyššie nároky. Možno som mala tomu všetkému viac veriť, i keď ani to som nikdy neprestala. A chcelo by to asi ešte väčšiu dávku naivity.

Budúci týždeň na www.sme.sk: podpredseda HZDS Milan Urbáni o minulosti HZDS, jeho chybách, súčasnej koalícii, problémoch v nej i o kritických vyjadreniach D. Čaploviča na adresu V. Mečiara.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy