Každý týždeň sa srdečne smeje z televíznej obrazovky v 7edem s r.o., hoci denno-denne komentuje vnútropolitické dianie. Úsmev na tvári mu síce často zamrzne, keď musí kriticky hodnotiť aj do neba volajúce prešľapy politikov, nenechá si však vziať nekonečný údiv. Ten považuje za svoj pracovný prostriedok, aby sa znovu a znovu dokázal politikov pýtať, čo to vlastne s nami všetkými robia. Komentátor MARIÁN LEŠKO.

Kedysi sa v 7edem s r.o. stávalo, že ste si navzájom kradli pointy. Je to tak stále?

"Už nie, ale kradnutie poínt je v humore stará vec. Aj velikán ako Oscar Wilde kradol svoje slávne paradoxy od kamarátov. Je známa historka, keď jeden jeho priateľ povedal anekdotu, ktorá sa Wildovi tak páčila, že zvolal: ,Božemôj, ako ti len závidím! Prečo som to nevymyslel ja?!' Na čo mu priateľ odvetil: ,Buď pokojný, Oscar, veď ty ju ešte vymyslíš'."

Dá sa hovoriť až o akejsi tradícii?

"Iste. Keď sa raz tvorcov nemých grotesiek pýtali, odkiaľ berú tie svoje neskutočné nápady, odpovedali, že predsa jeden od druhého! Samozrejme, že aj v humore sa nájde vždy niečo nové, ale väčšinou sa všetko opakuje. Hlavne v politických vtipoch - politici sa menia, ale politické pointy ostávajú rovnaké."

Je život politického komentátora, ktorý pracuje doma - mimo redakcie, v niečom zábavný?

"Je to dosť nespoločenský život. Keď moja manželka príde z práce domov, vyrozpráva mi, čo cez deň zažila - rôzne medziľudské kolízie a situácie. Vtedy sa hodinku a pol dobre bavím. Potom sa ma opýta: "A ty si čo robil?" A ja poviem: "Napísal som komentár. Ak chceš, môžem ti ho prečítať." A to je celé."

Aj ľudia, ktorých kritizujete, sa o vás vyjadrujú ako o jednom z mála novinárov, čo vidia za roh. Čo nás čaká za rohom Silvestra 2006?

"Je ťažké odhadnúť to presne, lebo do každého deja vstupuje veľa neznámych faktorov. Napríklad, všetci sa obávali, aký bude rozpočet, keď sa dostala do vlády nová garnitúra. Najmä v prvých týždňoch, keď z úst premiéra odznela veta, že do eurozóny pôjdeme len vtedy, ak to bude pre nás výhodné. Takže ľudia sa oprávnene vystrašili, ale napokon sa ukázalo, že rozpočet nie je až taký katastrofálny. Vláda by asi musela urobiť strašne veľké prešľapy, aby dokázala zvrátiť ekonomický vývoj, ktorý je naštartovaný. Vidno to aj na českom príklade. Česi neprešli reformami, nemajú vládu, ale ekonomika sa im rozbehla, koruna sa posilňuje a oni pokojne žijú ďalej zo vstupu do EÚ. Pravidlo, že malým štátom členstvo v únii veľmi pomáha, stále platí."

Potrebujeme vôbec vládu, keď sa dá - ako vidíme - bez nej prežiť?

"V dobrých časoch potrebujeme vládu iba na to, aby nerozhadzovala, ale v zlých časoch vládu potrebuje každý. Teraz má Slovensko na pár rokov zabezpečený istý rast a vývoj by sa mal obísť bez nejakých väčších problémov. Na druhej strane je jasné, že v silách slovenských politikov je uskutočniť aj také kroky, pri ktorých laik žasne a odborník sa diví."

Tento vývoj naštartovali Dzurinda s Miklošom, takže nový kabinet sa na ňom iba vezie?

Predchádzajúca garnitúra ho naštartovala napoly so vstupom do únie. Rovná daň a dobré podmienky pre podnikateľov urobili to, že prišla Kia či Peugeot. Ešte pred piatmi rokmi sme mali 19-percentnú nezamestnanosť a sami by sme sa z toho nevyvliekli. Ekonomika je veľká loď a jej obrat trvá dlho. Neviem, akého gigantického rozmeru babrák by mal prísť, aby to do pol roka rozhasil, ale za štyri roky sa to, samozrejme, rozhasiť dá. Výstražným príkladom je pre nás Maďarsko. Maďari si tiež mysleli, že keď už sa raz začal dobrý ekonomický vývoj, už sa im nič nemôže stať. Teraz sú pre nás dobré roky, ale dokedy vydržia, je otázka."

Ako cítite náladu v našej spoločnosti?

"Došlo k zmene, ale nálada na západe, v strede a na východe je rozdielna. Západ je naozaj z najhoršieho vonku. Ešte pred pár rokmi mal každý pocit silného ekonomicko-sociálneho tlaku a neistoty, teraz sa zdá, že sa to prelomilo a ľuďom znovu začínajú prekážať rodinné a iné individuálne problémy. No východ je stále v situácii, v akej sme my na západe boli v roku 1998. Zaostáva za nami o šesť rokov, a ak sa s tým do štyroch - piatich rokov nič neurobí, bude to obrovský, nezdravý problém."

Čo konkrétne by sa malo urobiť?

"Chcelo by to napríklad tvrdo popracovať na infraštruktúre, aby bol východ naviazaný na zvyšok územia, aby sa diaľnice tiahli cez celú republiku a fungovala by južná trasa."

Vo svojich komentároch veľmi rád používate slovné spojenie "v iných, o niečo šťastnejších krajinách". Čo tým máte na mysli?

"Mám na mysli štáty, ktoré mali tú výhodu, že ich vývoj nebol prerušený tak ako u nás februárom 1948 a štyridsaťročným experimentom zvaným šokializmus. Sú to štáty, ktoré sa mohli vyvíjať prirodzene a podľa fungujúcich pravidiel a noriem. My sme zažili silnú diskontinuitu, ktorú sme nemohli ľahko mentálne absorbovať. Ak sa stane evidentné svinstvo vo Veľkej Británii, Francúzsku či Rakúsku, je vylúčené, aby niekto povedal - zákon sa neporušil, všetko je v poriadku. Niektoré nepísané pravidlá sa ,v iných, o niečo šťastnejších krajinách' nemôžu porušovať tak manifestačne, s takým plezírom a mľaskaním ako u nás. Niektorí naši spoluobčania nielenže jedia nekultúrne, ale ešte pritom odporne mľaskajú a tvária sa, že je to v úplnom poriadku."

Existujú však aj krajiny, pre ktoré je práve Slovensko tým šťastnejším kútom sveta...

"Iste. Máme dobrú polohu, sme súčasťou strednej Európy. Vynikajúco to sformuloval historik Ľubomír Lipták - problémom Slovenska nie je zaostalosť, ale zaostávanie. To sú dve odlišné veci. Nech sa udialo čokoľvek, boli sme v strede Európy a všetko, čo Európou prechádzalo, išlo aj cez nás. Hoci len marginálne, ale išlo. Niekedy ako sovietske tanky, ale inokedy ako veci, čo nám pomáhali. Občas si každý z nás posťažuje, prečo sa nenarodil vo Švajčiarsku, ale stačí vycestovať do Indie a môže byť rád, že sa narodil ako Slovák."

Ako hovoril francúzsky filozof a spisovateľ François Voltaire - žijeme v najlepšom z možných svetov.

"Optimisti vraj hovoria, že žijeme v najlepšom z možných svetov, a pesimisti sa obávajú, že je to naozaj tak."

Nedávno ste citovali Churchilla, že keď sa politik potkne o pravdu, tak sa pozbiera a ide ďalej. Ako často vám zamrzne úsmev na tvári, keď vidíte našich politikov, čo sa vedia takto pekne pozbierať?

"Snažím sa o politikoch myslieť si to najhoršie, čoho som schopný, ale oni ma aj tak vždy prekvapia. Asi nie som schopný načisto temných podozrení, a keď sa ma pýtajú, či považujem za možné nejaké do neba volajúce svinstvo, mám sklony hovoriť - to snáď nie! Možno je to ľudská naivita, ale z profesionálneho hľadiska je to dobrá vlastnosť."

V čom?

"Ak by politici potrebovali od nás niečo najviac, tak to, aby sme si zvykli, že sú podliaci, robia podrazy a že je normálne, keď porušujú všetky neporušiteľné normy. Vo chvíli, keby sme im to zbaštili, majú polovičku roboty za sebou, lebo potom by sme mohli rovno napísať - nič sa nedá robiť. Samozrejme, že všetci vieme, čoho sú schopní, ale nesmieme si na to v žiadnom prípade zvyknúť! A nikdy to nemôžeme považovať za normálne, lebo to v žiadnom prípade normálne nie je. A každý novinár by mal nájsť v sebe silu napísať aj 1001. raz - to nie je normálne! Kolegovia mi občas hovoria, že v mojich komentároch cítia akýsi sklon k naivite, ale ja sa pozerám na problémy z hľadiska, ktoré mi umožňuje písať. Ak by som sa stotožnil s politikmi a ich videním, znamenalo by to stratu hľadiska, z ktorého človek môže o tom, čo robia, napísať objektívne. Keby sme všetci začali považovať za prirodzené, keď sa nedodržujú pravidlá, hranice prípustného a tolerovateľného by sa posunuli na kraj sveta a ešte ďalej."

Myslíte si, že sa Fico raz stane druhým Mečiarom, ako nás strašia niektorí jeho kritici?

"Nie. Možno je to znovu môj optimizmus, keď si nedokážem myslieť o ľuďoch až tak zle. Fico je iný typ, Mečiar bol oveľa impulzívnejší. No Robert Fico má obrovskú ambíciu ostať na scéne navždy a chce byť veľmi populárny. A má nepríjemnú vlastnosť, že mu nikdy nie je dosť. Keď bude mať 40 percent, neuspokojí sa, a bude chcieť 50 percent. Keď bude druhýkrát premiérom, nepovie si, že je to úspech, ale bude sa usilovať stať sa prezidentom a potom znovu premiérom. A bude robiť veci, ktoré mu to "navždyzotrvanie" umožnia. Treba mu uznať, že to má prepracovanejšie ako Mečiar. Zatiaľ sa mi zdá na ňom najnebezpečnejšie to, že vie odmeňovať svojich. Prostriedky štátu má pod palcom, a nehrá sa na to, že ich posunie tam, kde sú objektívne potrebné. Rozdeľuje ich z hľadiska toho, kto ho bude voliť, a kto nie. Vysokoškolskí profesori? Nech si utrú labu. Poľnohospodári! - to je zaujímavá skupina. Mladé rodiny? Nie, nie! Dôchodcovia, to už áno. Bude veľmi zlé, ak si s tým nedá pokoj, lebo je rozdiel, či sa miliardy budú sypať do fariem, alebo či pôjdu na vysoké školy. A keby tu bol 8 - 12 rokov, tak za takýto dlhý čas by vitálne odvetvia veľmi utrpeli. Fico je zameraný iba na voliča, nejde mu o nič iné."

Vyjadrujú sa vaši kolegovia v 7edem s r.o. k vašim komentárom v SME?

"Ale áno. No najkrajšie to robí Olinka Feldeková, keď mi vždy povie: "Ty si taký dobrý komentátor, Marián!"

Podobá sa to trochu na anekdotu, v ktorej sa zhovárajú dvaja muži a jeden hovorí druhému: "Poznáš nejaký naozaj dobrý vtip, ktorý nie je sprostý?" A kamarát mu hneď odpovie: "Si veľmi inteligentný a príťažlivý muž."

(Smiech.) "Ale Olinka to myslí úprimne!"

Aké máte plány do budúceho roka?

"Nič som si zatiaľ nenaplánoval. Vychádzam z toho, že veci si človeka nájdu samé."