Prezident Spojených štátov je významným mužom. Osobnosť, na ktorú sa nezabúda. Nezabudlo sa ani na Williama Henryho Harrisona. Len si nikto nepamätá, čo ako prezident dokázal. Dalo by sa povedať, že v pamäti zostal len „z časových dôvodov“.

Harrison sa postavil pred washingtonský Capitol a v deň slávnostného prezidentského sľubu predniesol doteraz najdlhšiu inauguračnú reč. Trvala presne hodinu a trištvrte. Potom sa ešte dlho usmieval a kýval priaznivcom. Prijímal ich v Bielom dome. Ako starý vojnový veterán nemal na krku šál a na hlave klobúk. Nezobral si ani teplý kabát. Začiatok marca 1841 bol však veľmi chladný. Pršalo, fúkal studený vietor.

V prejave 68-ročný prezident všetkých ubezpečil, že o štyri roky už nebude kandidovať. Nemohol tušiť, že to bude jeden z mála sľubov, ktoré ako prezident splní. V Bielom dome vydržal presne mesiac. Zabila ho inaugurácia. V najvýznamnejší deň svojho života fatálne prechladol. Z prechladnutia sa vykľul zápal pľúc.

Prvé týždne v úrade znamenajú pre prezidenta obrovský stres a vyčerpanie. Musí vymenovať stovky nových ľudí, ktorí budú tvoriť jeho politiku. K tomu sa už Harrison nedostal. Už predtým však dokázal dosť.

Do Bieleho domu ho vyniesla vojenská minulosť. Harrison si urobil meno pri bojoch s Indiánmi. Na začiatku 19. storočia sa stal guvernérom teritória Indiana na severozápade krajiny. Pre rozpínajúcich sa Američanov urobil veľa, Indiáni ho v láske nemali. Podpísal s nimi dohody, ktoré boli pre Indiánov nevýhodné, a získal tak obrovské územia. Novousadlíci však chceli stále viac.

Indiáni sa s podporou Britov, ktorí chceli Američanov postaviť „do pozoru“, začali búriť. Viedol ich šóníjsky náčelník Tekumseh. Pochopil, že musí rozhádané kmene spojiť. „Tekumseh je jedným z tých výnimočných géniov, ktorí sa občas objavia, spôsobia revolúciu a zvrátia poriadok vecí,“ povedal o ňom Harrison.

V rokoch 1810 až 1813 viedol Harrison proti Tekumsehovi viacero bitiek. Najznámejšou sa stala bitka pri rieke Tippecanoe. Tecumseh odišiel na juh, aby získal tamojších náčelníkov pre svoju myšlienku konfederácie indiánskych kmeňov na obranu lovísk. Šóníjovia aj bez neho zaútočili na Harrisonov tábor a Američania potom vypálili celú ich osadu.

Tekumsehov sen o spoločnom postupe všetkých indiánskych kmeňov sa rozplynul. Definitívne sa skončil 5. októbra 1813, keď náčelník padol v bitke na rieke Thames. Generál Harrison odrazil aj britské útoky z Kanady. Vojnové skalpy ho potom posunuli do politiky. Za štát Ohio sa dostal do Senátu. Na krátky čas sa stal vyslancom v Kolumbii a potom sa pustil do boja o prezidentské kreslo.

V roku 1837 ešte Harrison prehral, o štyri roky neskôr Washington predsa len dobyl. Kandidoval za whigov – zoskupenie, ktoré spájal odpor proti demokratom. Neponúkali žiadny program, ich kandidáti sa opierali o vlastnú hrdinskú minulosť. Aj preto mal Harrison, ktorého volali „Starý Tippecanoe“, dobré šance.

K nim pridal prevratný ťah: ako prvý v americkej histórii sa dlho pred voľbami pustil do aktívnej kampane vo viacerých štátoch. Poradcovia mu dali jedinú radu – aby držal jazyk za zubami v otázkach otroctva, daní a centrálnej banky.

Tému pre kampaň dodali Harrisonovi demokrati. Šesťdesiatsedemročného kandidáta nazývali starčekom a obviňovali ho zo senility. Jedny noviny o ňom posmešne napísali: „Dajte mu penziu dvetisíc dolárov a sud jablčného vína a on strávi zvyšok života v zrube na brehu rieky Ohio a bude študovať filozofiu morálky.“ Whigovia použili zrub a jablčné víno ako symboly a Harrisona vykreslili ako jednoduchého muža z ľudu, ktorý sa dokázal vypracovať. V skutočnosti pochádzal z jednej z najlepších rodín vo Virgínii. Absolvoval vysokú školu a žil v peknom dome na farme v Ohiu.

MATÚŠ KOSTOLNÝ

Zajtra – Novoveké olympiády