Knôt jej dohorel minulý piatok o piatej podvečer. Dnes má pohreb. Dvadsaťšesť rokov po tom, ako ju v predvečer moskovskej olympiády tragické salto prikovalo na invalidný vozík.
Príbeh slávnej sovietskej športovej gymnastky, absolútnej svetovej šampiónky 1978, je jeden z najtrpkejších, aké kedy šport napísal. V Rusku bol roky tabu. Dodnes sa tam mnohým zle číta.
"Ľudia v mojom stave sa na svete dlho nezdržia - ja už presluhujem," zmierene s osudom, ako píše Sovetskij sport, povedala Muchinová pár dní pred smrťou bývalej šéftrénerke gymnastiky moskovského CSKA Tamare Želejevovej, ktorá k nej štvrť storočia chodila aspoň raz za týždeň. Okrem nej len Svetlana Grozdovová, olympijská šampiónka z Montrealu 1976, ktorá si pre to rozbila manželstvo.
Sirota od piatich rokov
Jelena mala odjakživa vážnu tvár. Ani v škole, tvrdia spolužiačky, sa schuti nezasmiala.
Život jej na to nedal dôvod. Od piatich rokov bola sirotou. Mať jej zhorela aj s domom, v ktorom bývali. Zhodou náhod práve nebola doma. O otcovi sa ruské médiá nikdy ani nezmienili. Iba o babičke, ktorá sa o ňu celý život starala. Aj po druhej, gymnastickej tragédii. Kým ešte vládala. Kým aj ju nesklátila choroba.
"V jednoizbovom byte ležia dvaja maródi," zhrozila sa Larisa Latyninová, legenda povojnovej gymnastiky, keď navštívila invalidku Muchinovú. Prešli tri roky a zmenilo sa jediné: vlani na jeseň sa deväťdesiatročná babka pobrala na druhý svet. "Lena žije v zúfalých podmienkach, takmer bez peňazí a lekárskej opatery," žasla aténska olympijská šampiónka v modernej gymnastike Alina Kabajevová v marcovom rozhovore pre Nezavisimuju gazetu. "Ale veď to je človek, ktorý dal športu všetko, ešte aj zdravie!"
Šťastie a zároveň tragédia
Kým spolužiačky zbožňovali krasokorčuľovanie, jej sa páčila gymnastika. "Skoro som zvýskla od radosti, keď sa raz v našej triede objavila trénerka Antonina Oležková a povedala: Kto chce do gymnastického krúžku, nech zdvihne ruku," priznala po rokoch.
V štrnástich sa dostala k chýrnemu koučovi Michailovi Klimenkovi, ktorý dovtedy trénoval iba mužov. V tom bolo Muchinovej šťastie a tragédia zároveň.
Do Silvestra 1974 chýbali tri dni. Klimenko, známy maximalista, si ju otestoval, a napriek tomu, že neovládala dvojité salto, ktoré bolo pre rovesníčky hračkou, vyhlásil: Bude z nej majsterka sveta.
"Razom a rázne rozhodol, že Leninou prednosťou bude nesmierna zložitosť. Skonštruoval jej fantastický program," spomína ruský gymnastický publicista Vladimir Golubejev. Za pol druha roka ju naučil kombinácie, ktoré odborný svet označil za "kozmické".
Dovtedy bol na bradlách známy len Korbutovej premet. Muchinová ho však na podnet Michailovho brata Viktora zdokonalila.
"Diváci ochkajú, zakrývajú si oči a Jelena sa ako v cirkuse vznáša vo vzduchu a lieta nad bradlami," spomína vo svojej biografii Nelli Kimová, päťnásobná olympijská šampiónka. Podľa nej v širšom kádri zbornej na olympiádu 1980 nebolo svedomitejšej gymnastky ako Muchinová.
Slzy vnímal ako kapric
Až neskôr vyšlo najavo, akou cenou za to platila a čo tomu predchádzalo.
V sedemdesiatom piatom si po páde v tréningu po prvý raz načala krčné stavce. Na šiju jej nasadili ortopedický golier. Denne, len čo z nemocnice odišla denná zmena lekárov, prišiel po ňu tréner a bral ju do telocvične. Sňal z nej krunier a celý večer trénovala. "Vtedy som po prvý raz pocítila tŕpnutie nôh," priznala sa s odstupom.
O dva roky, ako píše Sport-Ekspress, narazila na bradlách na nižšiu žrď tak silno, že ju rozštiepila - aj svoje rebrá. Po desiatich minútach sa otriasla a ešte odtrénovala prostné aj kladinu. Keď jej prišlo nevoľno, tréner, major armády, sa rozreval: "Ty si večne nájdeš dôvod, aby si nemusela cvičiť." Slzy vnímal ako kapric.
Keď si v sedemdesiatom ôsmom na kladine vyhodila z puzdra palec, už mu ani nemukla. Stisla zuby a sama si ho dala na miesto. Choreograf jej nenápadne podal aspoň vatu namočenú do čpavku.
V predolympijskom roku 1979 si zlomila nohu. Po pol druha mesiaci jej lekári sňali sadru a s hrôzou zistili, že kosti sa rozišli. Napravili ich a nohu nanovo zasadrovali. Napriek tomu trénovala - s doskokmi na jednu nohu.
Slávny Muchinovej rok 1978
S Muchinovou sa uvažovalo už do zostavy na montrealskú olympiádu 1976, ale vo vedení sovietskej gymnastiky napokon prevážil názor, že bude lepšie, ak ešte počká, veď má iba šestnásť.
V sedemnástich sa stala striebornou medailistkou viacboja majstrovstiev Európy (plus víťazkou troch zo štyroch náradí) a v osemnástich absolútnou svetovou šampiónkou. V Štrasburgu zdolala aj fenomenálnu Rumunku Nadiu Comaneciovú. Gymnastický rok 1978 označili experti za Muchinovej rok.
"Najzložitejší obsah, virtuóznosť, mäkkosť aj ženskosť," vyratúva jej prednosti Kimová a dodáva, že Muchinová v tom čase naozaj nemala konkurenciu.
Profesionál či despota?
Svetový šampionát predolympijského roku však pre zranenie musela vynechať a hrozilo, že nebude ani v nominácii na moskovskú olympiádu 1980.
"Naozaj sa s ňou nerátalo," potvrdila po rokoch v ruskej televízii Latyninová. "Klimenko však veľmi chcel, aby Muchinová v Moskve vystupovala. Nikto nepochyboval, že družstvo získa olympijské zlato a on túžil byť trénerom olympijskej víťazky."
"Na svedomí ju má Klimenko," tvrdí Latyninová o trénerovi, ktorý sa krátko po tragédii zbalil a aj s rodinou na mnoho rokov presťahoval do Talianska.
Michail Voronin, dvojnásobný olympijský víťaz 1968, ho však bráni: "Vravia, že bol strašný despota. Podľa mňa mu však možno len závidieť profesionálny postoj k práci. Ja som s ním vyrastal, viem, čo hovorím."
Chirurgovia víkendovali
Kouč sa z predolympijského sústredenia v bieloruskom Minsku vybral lobovať do Moskvy, kde sa rozhodovalo o nominácii. A vtedy sa to stalo.
S Muchinovou práve nacvičoval unikátny prvok prostných: po fliku jeden a pol salta s obratom o 540 stupňov s dopadom nie na nohy, ale do kotúľa. Bezo mňa ho skúšaj len do molitanovej jamy, nakázal jej. Jelena sa napriek tomu tretieho júla 1980 rozhodla predviesť ho na pódiu.
V hale boli v tej chvíli traja tréneri, ale skončilo sa to hrozne: zlomenou šijou.
Hrozne to aj pokračovalo. Chirurgovia vo vojenskej nemocnici víkendovali a na operačný stôl ju položili až na druhý deň.
Potom ešte veľakrát, ale už sa nedalo nič zachrániť. Naopak, začali jej haprovať obličky a jeden z rezov sa zacelil po pol druha roku.
Už nikdy sa nepostavila na nohy. Sedela, len keď ju obložili poduškami. Neudržala v ruke lyžičku. Nevykrútila číslo na telefóne.
Len hlava jej fungovala ako voľakedy. Z invalidného vozíka dokončila vysokú školu.
Život je nič, vlasť je všetko
"Po všetkých tých nespočítateľných operáciách som pochopila, že ak chcem žiť, musím odísť z nemocnice a kardinálne zmeniť vzťah k životu," povedala Jelene Vajcechovskej. Nie ako redaktorke Sport-Ekspressu, ale ako bývalej športovkyni toho istého klubu.
Novinárov zásadne odmietala. Od nešťastného pádu poskytla jediný rozhovor. Ogoňku.
"Od detstva nás učili, že ľudský život je málo v porovnaní s prestížou vlasti," povzdychla si v ňom. "Bola som hlúpa. Chcela som naplniť dôveru, ktorú vraj do mňa vložili, a stať sa hrdinkou." Na adresu lekárov poznamenala: "Nie sú tu na to, aby strážili zdravie, ale aby slúžili športu." A čo tréneri? "Klimenko pred pretekmi vždy hrozne nervačil. Veľmi dobre vedel, že jeho blaho a kariéra priamo závisia od toho, či sa dostanem do zbornej."
Na svoje posledné sústredenie do Minska prišla Muchinová taká fyzicky aj duševne ubolená, že - ako sa priznala Vajcechovskej - každé ráno cestou z hotela do haly uvažovala, či sa nehodiť pod auto. A večer v hotelovej izbe rozmýšľala, ako by mala vyskočiť z okna tak, aby sa naisto zabila.
Prečo si radšej neutiekla z gymnastiky? pýtala sa jej.
"Neviem," odvetila. "O tom páde sa mi niekoľkokrát predtým snívalo. Videla som, ako ma vynášajú z haly. Vedela som, že k nemu skôr či neskôr dôjde. Cítila som sa ako zviera, ktoré naháňajú s bičom po nekonečnom dvore. Napriek tomu som znova a znova vkročila do telocvične. Určite to bol osud. A na osud sa nemožno hnevať."
Riziková gymnastika a lekár verzus tréner
"Podľa štatistiky Ruského centra športovej traumatológie a rehabilitácie je športová gymnastika oveľa nebezpečnejší šport ako ostatné vrátane boxu a horolezectva," tvrdí Komsomolskaja Pravda. Sergej Mironov, šéf kliniky športových a baletných chorôb Ústredného inštitútu traumatológie a ortopédie v Moskve, označovaný aj za kremeľského doktora, však štatistikám veľmi nedôveruje. Gymnastika, podľa neho, sama seba zahnala do kúta tým, že vyhnala dámy a dala priestor dievčatkám. O Muchinovej prípade vraví ako o najtragickejšom. "Osobne som sa zaoberal jedným jej vykĺbením. Žiadalo si to čas, no tréner sa rozhodol zvýšiť námahu, v predvečer olympijských hier vyhnať hore výkonnosť," povedal pred štyrmi rokmi v rozhovore pre Ogoňok a dodal: "Viete, trojuholník lekár - športovec - tréner vôbec nie je rovnoramenný..."
(mo)
