Macedónsko sa stalo jedinou republikou bývalej Juhoslávie, ktorá federáciu opustila bez jediného výstrelu. Počas uplynulého desaťročia dalo okolitému svetu príklad síce napätej, ale pretrvávajúcej tolerancie – na Balkáne ojedinelej. Niektorí experti na Balkán tvrdia, že išlo o toleranciu vynútenú situáciou v okolitých štátoch, predovšetkým v Srbsku.
Udalosti sa totiž zmenili po odchode Slobodana Miloševiča z funkcie juhoslovanského prezidenta. Podľa viacerých diplomatov i médií sa začali postupným a dobre organizovaným vpádom geríl kosovských Albáncov do severného Macedónska.
V čase vrcholiacich bojov sa národná identita väčšiny – macedónskych Slovanov – opäť skĺbila, čo nadväzuje aj na predchádzajúce diplomatické konflikty Macedónska s okolitými štátmi. Grécky obštrukcionizmus pre spor o názov krajiny totožný s gréckou provinciou, bulharské územné požiadavky a závislosť Skopje od sankcionovaného Belehradu napokon spôsobili, že sa krajina dostala do vážnych ekonomických a politických problémov, na základe ktorých si možno vysvetliť autoritatívnu politiku vtedajšieho prezidenta Kira Gligorova. Tá sa logicky odrazila i v etnickom napätí v krajine. V druhej polovici 90. rokov vláda ponúkla albánskym politikom ministerské kreslá, ktoré ale pre politika v bývalej komunistickej krajine neboli nikdy atraktívne. Aj tam sa totiž privatizovalo, neraz obscénnejšie ako na Slovensku, no peniaze skončili väčšinou vo vreckách privatizátorov zo „slovanských“ strán.
V čase kosovskej krízy hrozil Skopje nový konflikt. Macedónsko bolo nútené prijať tisíce kosovských utečencov – Albáncov. A hoci utekajúcich Kosovčanov vítali prevažne macedónski Albánci, tamojšia ekonomika získala ešte pred skončením bombardovania kľúč k lukratívnemu obchodu s kosovským protektorátom, z ktorého profituje dodnes.
Práva albánskej menšiny neboli v Macedónsku nikdy porušované s takou istou intenzitou ako v Kosove. Prvé sťažnosti hovorcov albánskej komunity prišli krátko po schválení ústavy v roku 1992, ktorá Albáncom nedala nálepku štátotvorného národa. Ďalšie sa objavili v prvej polovici 90. rokov v Tetove počas diskusie o založení albánskej univerzity.
Neskôr prišli protesty proti názvom dedín a miest. Príkladom môže byť aj Macedóncami ostreľovaná a Albáncami obývaná dedina so slovanským názvom – Šipkovica, v ktorej slovanského Macedónca sotva niekto nájde. Ďalší hovorili o nedostatku Albáncov v štátnej správe, riadení armády a pri uskutočňovaní projektov o teritoriálnom usporiadaní krajiny, ktoré nikdy nerešpektovalo národnostné zloženie.
Udalosti posledných týždňov nemožno chápať mimo kontextu diania v celej oblasti. Rovnako je mylné hovoriť o etnickom napätí, importovanom výhradne z Kosova. Je však nepredstaviteľné, aby svet povolil pripojenie severného Macedónska ku Kosovu. V takom prípade by rovnako stratila zmysel rezolúcia 1244 Bezpečnostnej rady OSN o štatúte Kosova a juhovýchodná Európa by opäť skončila v plameňoch.
Nuž a iba minimálna časť Albáncov v Macedónsku si želá vytvorenie tzv. Veľkého Albánska. To je totiž z čisto ekonomických dôvodov pre macedónskych Albáncov jednoducho neprijateľné. Stačí si iba okom porovnať životnú úroveň medzi oboma krajinami. Albánci v Macedónsku dávajú prednosť autonómii a decentralizácii.
Urobili však chybu, keď začali svoje práva požadovať silou. Ešte viac sa totiž prehĺbila nedôvera zo strany Slovanov. Riešenie môže ponúknuť citlivé a Západom riadené politické rokovanie. Jeho prerušenie môže spôsobiť návrat do ozbrojeného konfliktu a opak prosperitu, ktorá by z Macedónska urobila príklad pre celý postkomunistický Balkán.
JURAJ TOMAGA
