Divadlo Jonáša Záborského Prešov • Federiko García Lorca: Lorkiáda • Preklad: Vladimír Oleríny • Dramaturgia: Martin Geišberg • Hudba: Róbert Mankovecký • Scéna: Pavol Andraško • Kostýmy: Eva Farkašová • Úprava a réžia: Marián Pecko • Hrajú: Kveta Stražanová, Ján Ivan, Miroslav Bodoki, Zuzana Kúšiková, Ľudmila Dutková, Jozef Stražan, Jitka Krišková, Valéria Fürješová, Jana Maľová, Jana Valocká, Elena Kušnierová a ďalší • Premiéra: 15. decembra 2006
Lorkiáda, Faustiáda, Kafkiáda - podobné tituly veštia občas zneužívanie atmosféry diela, postáv, či špecifického štýlu autora v povrchnom postmodernom mixe. Pri poslednej premiére Divadla Jonáša Záborského išlo však skôr len o trilógiu ako voľnú inšpiráciu Lorcovým dielom.
Lorkiáda patrí k najväčším činoherným projektom prešovského divadla v uplynulých rokoch. Tri Lorcove hry počas jedného večera, spolu takmer 3,5 hodiny divadla, pričom nejde o muzikál ani situačnú komédiu - to svedčí o impozantnej odvahe divadla pôsobiaceho v neľahkom regióne. Alebo trochu aj o samoľúbosti režiséra, ktorý v rámci svojho umeleckého konceptu zjavne nezohľadnil odchody posledných autobusov na sídlisko Sekčov?
Pritom väčšie sústredenie sa na jednu zo zvolených hier - napríklad na záverečný Dom Bernardy Alby - by azda divákom poskytlo aj koncentrovanejší zážitok. O to viac, že Plánka pripomínala Peckovu nitriansku produkciu nielen kompozíciami šijacieho stroja a bicykla, ale aj intonáciami hlavnej predstaviteľky.
Dôvodom na spojenie troch hier malo byť prepojenie ústredných ženských príbehov. Žiaľ, práve to sa ukázalo priveľmi formálne, na úrovni spoločného červeného prelivu predstaviteliek. Medzi vášnivou nevestou z Krvavej svadby, Plánkou túžiacou po materskom šťastí a despotickou Bernardou Albou je totiž pomerne dramatický psychologický rozdiel.
Spájať ich do jedného, akéhosi všeobecne ženského údelu, nesvedčí o pohľade do ženskej problematiky.
Inscenačne ide o „peckiádu“ so všetkým dobrým i zlým, čo režisér vie ponúknuť. Peckove réžie sa vyznačujú poéziou, výraznou štylizáciou, vizuálnou čistotou obrazov s využitím zaujímavého svietenia a farebných kontrastov. Kostýmová výtvarníčka Eva Farkašová pracuje dlhodobo so zjednodušenou farebnou škálou. Biela, červená a čierna v tomto prípade naznačili vývoj od nevesty cez ženu v plodnom veku až k vdove.
Štipka zelenej a žltej sa v kostýmoch objavila len akoby z donútenia. Škoda, že ide už o priveľmi ľahko dešifrovateľný divadelný znak.
Scénu po bokoch obkolesujú sklenené výklady. Ľudské príbehy sú akoby vystavené na odsúdenie všadeprítomného spoločenstva.
Chladné kovové rámy pripomínajú viac hypermarket či vykričanú amsterdamskú štvrť ako vyprahnutú španielsku krajinu. V divadle je akceptovateľné všetko, ak nás tvorcovia presvedčia o svojej inscenačnej logike, tu sa to však celkom nestalo.
Herecký súbor zabojoval s Lorcom v rámci svojich možností. Škoda, že sa istému kŕču nevedela vyvarovať ani skúsená Kveta Stražanová. Ukázalo sa však, že divadlu chýba nielen výraznejší milovník, ale aj charakterový herec v strednom veku. Otázne bolo obsadenie Jozefa Stražana do postavy Žobráčky či Smrti, ktoré nedodalo produkcii ani väčší vtip, ani osudovosť.
Dramatické osudy milujúcich i trpiacich žien - obetí tyranov - istotne môžu diváka zaujať. Z pohľadu Divadla Jonáša Záborského ide určite o nadštandardný podnik. Už ani v našom malom slovenskom meradle však Lorkiáda nepriniesla nič, čo by sme už predtým v rôznych verziách nevideli.
Autor: Zuzana Uličianska FOTO – DJZ
