írskej cenzúre. Keď robí rozhovory s novinármi, rád sa necháva oslovovať pani Khadra. Teší sa, keď tým šokuje moslimský svet, kde je akékoľvek „zoženšťovanie“ dôvodom k smrteľnej urážke.
Khadra vo francúzštine (po arabsky písať nechce) napísal niekoľko trilerov, ale aj „vážnych“ kníh o islamistoch v Alžírsku, ale aj v Afganistane za Talibanu. Od minulého týždňa sa predáva v izraelských kníhkupectvách jeho úspešná kniha Útok, ktorej dej sa odohráva v Izraeli a na palestínskych územiach. Kniha sa páčila vo Francúzsku aj v Amerike, kde už na ňu filmové práva zakúpili Universal Studios, a podľa viacerých veľkých kníhkupcov má čitateľský aj mediálny úspech.
Ľudí v Izraeli zaujíma hlavne to, čo píše moslim o samovražedných atentátnikoch, či to, ako o ich krajine píše človek, ktorý ju nikdy nenavštívil. A sú fascinovaní, ako dokonale pozná telavivské reálie. Presne popisuje ulice, spomína najlepšiu miestnu nemocnicu Ichilov, kde pracuje hlavný hrdina jeho knihy.
Tým je beduínsky chirurg Amin Džafari, ktorý sa prepracoval medzi izraelskú medicínsku elitu, žije si životom lepšej strednej triedy a priatelí sa rovnako s Arabmi aj Židmi. Až do dňa, kým sa v Tel Avive neodohrá teroristický útok a Aminovi sa zrazu prestane dariť. To, že ho opľuje jeden zo zranených a vykrikuje na neho, že Arab ho ošetrovať nebude, je len začiatok.
Páchateľkou samovražedného útoku a vrahyňou devätnástich ľudí bola totiž jeho žena. Džafariho zatkne Mossad, vyhodia ho z práce, židovskí susedia ho takmer zlynčujú a on stále neverí, že jeho žena si dala „vymyť“ mozog. Keď dostane jej posmrtný list, kde všetko vysvetľuje, vyberie sa na palestínske územie za imamom, ktorý jeho ženu naviedol na „mučeníctvo“. To, že ho dotlčú na ulici aj tam, ho už vôbec neprekvapí.
Známy izraelský literárny a filmový kritik Goel Pinto knihu označuje síce za trochu naivnú, ale korektnú. Nie sú tam takmer žiadne obviňujúce pasáže, ale ani state o „pochopení“ motívov atentátnikov, ako je v podobných knihách zvykom.
Džafari skôr nechápe, ako je možné, že jeho ideály o integrácii, zastavení násilia a pokojnom spolunažívaní nebola schopná naplniť ani jeho žena.
Jeho mottom a zdá sa, že aj mottom autora, je veta: „Každý Žid v Palestíne je tak trochu Arab a žiadny Arab v Izraeli nemôže poprieť, že je tak trochu Židom.“ To, že schytal údery od oboch, už patrí k „pôvabu“ týchto končín.
Autor: Tel Aviv
