Dlhodobo patrí medzi obľúbené tváre televíznej obrazovky. Aj keď sa o nej nešíria klebety a nepestuje si auru škandálikov, je stále populárna. Svojou decentnou eleganciou a dámskym prístupom si udržiava priazeň účastníkov prestížnych plesov, ktoré často moderuje, aj sympatie obyčajných televíznych divákov vo svojom programe Anjeli strážni. Je totiž jemná, vzdelaná aj jazykovo zdatná. Alena Heribanová je stála špička vo svojom odbore.

Pred Vianocami ste v Piešťanoch zorganizovali dámsky klub. Kto prišiel na nápad dať dokopy Vilmu Jamnickú, Veroniku Hložníkovú a primárku Rásochovú, aby sa pozhovárali?

Keď som sa pred vyše rokom stala krstnou mamou piešťanského hotela Pavla, hovorili sme si, že by bola škoda, keby slúžil iba hotelovým hosťom. Plánovali sme stretnutia ľudí rovnakej krvnej skupiny. Pred lanskými Vianocami sa tu konal dámsky klub prvýkrát. Mal skvelý ohlas. S majiteľkou hotela Jankou Držiakovou sme si povedali, že je fajn, ak sa ľudia stretávajú a spoznávajú. Keď sa muži môžu stretávať na futbale, prečo by sa ženy nemohli potešiť témami, ktoré ich zaujímajú, v dámskom klube?

Koľko žien prišlo?

Vlani štyridsať, teraz osemdesiat. Mám ohromnú radosť, že mohla prísť aj pani Vilma Jamnická, ktorá nás výborne pobavila. Je pre nás nádejou, že aj my raz takto môžeme vyzerať - samozrejme, ak sa dožijeme stovky.

Vilma Jamnická je stále vitálna, navyše vydala ďalšiu životopisnú knižku. Myslíte si, že má dobrého anjela strážneho?

Určite. Rozprávala mi o takých situáciách vo svojom živote, ktoré ju celkom zaskočili. Napríklad, ako ju doma prepadli zlodeji a zbili. Zachránila sa v poslednej chvíli tak, že niekto zazvonil a vzápätí privolal políciu. Napriek tomu si dokáže všeličo vyrátať z hviezd. Obdivujem jej sviežosť a energiu v stovke, keď mnohí vyhasínajú v tridsiatke.

Ako ste na tom vy, ktorá spovedáte vo svojej relácii populárne osobnosti? Tiež máte svojho anjela strážneho?

Mám. Množstvo vecí by sa vyvíjalo v mojom živote inak, keby to tak nebolo. Aj na základe toho som si vymyslela reláciu Anjeli strážni. Duchovný svet mi je odvtedy oveľa bližší. A keď počúvam hostí, ktorí sú rôzneho vierovyznania, alebo pochádzajú z rozličných profesijných oblastí, sledujem, že vždy pri tejto téme znežnejú. Akoby sa práve tu prepojil náš materialistický svet s duchovnými éterickými sférami Zeme - každý pozná situáciu, keď mu viac pracovala jeho obrazotvornosť, dostal vnuknutie niečo urobiť, čo mu napríklad zachránilo život. Naše materiálne videnie sveta sprevádza vždy intuícia - niekedy silnejšia, niekedy slabšia - aj to je o anjeloch strážnych. Poznám ju aj ja.

Aká bola vaša osobitá situácia?

Ešte ako dieťa som si bežala kúpiť žuvačky. Utekala som cez cestu, a rovno pod auto. Bol to masaker - celú dolámanú v bezvedomí ma šofér odviezol do nemocnice. Lekári ma dávali dokopy a zistili, že mám polámané nohy, problémy s okom, ktoré bolo mimo očnice, otras mozgu tretieho stupňa, a tvrdili, že nikdy nebudem celkom pri zmysloch. (Z toho teda niečo mohlo zostať - smeje sa.) A k tomu všetkému deti, ktoré sa vtedy hrali na ulici a videli to, vbehli k nám domov a zdesene kričali vo dverách: Teta, Alenku vám zabilo! Načo mama skolabovala. To, že sme zostali úplná, relatívne zdravá rodina, je tiež zásluhou našich anjelov strážnych.

Vo vašej relácii odznelo, že niektorí ľudia majú aj dvoch anjelov strážnych.

Moslimská herečka z Afganistanu hovorila, že u nich v arabských krajinách majú ľudia dvoch anjelov. Jeden človeku sedí na jednom ramene a druhý na druhom. Tak je to po celý život. Každý má inú funkciu - jeden kontroluje dobro a druhý zlo. Podľa toho, ako sa dohodnú, keď človek odchádza z tohto sveta, ide do druhého, tretieho alebo štvrtého neba. Takto prebieha neustály súboj medzi dobrom a zlom.

Anjelov strážnych uvádzate tri roky. V niečom pripomínajú reláciu Českej televízie Na plavárni, ktorú moderuje Marek Eben. Už o nej vydal dve knižky. Neplánujete niečo podobné?

Ponuku na knihu som dostala niekoľkokrát a momentálne som pod tlakom vydavateľa, ktorý mi už po prvých reláciách povedal, že je to výborný námet na knižku. Nebolo by to iba o hosťoch, ktorých som spovedala, ale o všetkom, čo som sa o anjeloch dozvedela. Momentálne mám veľa inej práce, ale verím, že príde správny čas a sadnem si ku knihe.

Anjeli sa rozlišujú iba na Cherubínov a Serafínov?

Podľa všetkého je deväť anjelských rodov a každý z nich má osem anjelov. Sú tam aj Cherubíni, Serafíni, Tróni aj Sily, Mocnosti a Anjeli ako takí. Najbližšie k Bohu sú Serafíni. Z tohto rodu bol vraj aj Lucifer, krásny anjel Lux - svetlo, ktorého Boh miloval najviac. Jeho povaha však bola taká komplikovaná a konfliktná, že sa pobil s archanjelom Michalom, ktorý ho zrazil z neba na zem. Tento príbeh v relácii rozprávala Oľga Feldeková.

V televízii pôsobíte takmer tridsať rokov. V čom vidíte jej pozitívny posun a v čom je podľa vás momentálne nedobrá situácia?

Jednoznačne, teraz sa mi slobodne dýcha. Môžem si prispôsobovať dramaturgiu, tím ľudí okolo, vyberať hostí, mám viac skúseností a dokážem sa lepšie obracať ako kedysi. Na druhej strane, tým, že sa prestala vyrábať pôvodná tvorba, stratila sa kontinuita - zanikajú umelecké televízne profesie, strácajú sa odborníci. Všetko sa dabuje, preberá zo zahraničných televízií, vyrába sa podľa licenčných šablón. Kedysi sme s pôvodnými inscenáciami, filmami, večerníčkami vyhrávali ceny na festivaloch po celom svete. Dnes iba občas vznikne nejaký dokument, ktorý má šancu uspieť. Nikto nehovorí o kvalite, všetci sledujú iba čísla sledovanosti programov a od nich sa odvíja hodnota takzvaného úspechu. Čo najviac sa prispôsobiť priemernému divákovi - to je cieľom každého šéfa, ale ja si myslím, že čo je priemerné, to je zlé. Aj keď sa práve to priemerné stáva optimálne, pretože to pozerá najviac divákov.

Hovoríte o verejnoprávnej televízii?

Hlavne o nej. Najmä Slovenská televízia by mala mať vyššie ambície, ako iba zasiahnuť priemer. Uznávam, že komerčné televízie nemajú inú cestu, pretože od sledovanosti sa odvíja objem reklamy, a teda aj peňazí. Verejnoprávna televízia však nežije iba z reklamy, ale najmä z koncesií. A medzi nami sú nároční aj menej nároční diváci. Programové spektrum by malo byť oveľa bohatšie.

Navyše, niekedy sa zdá akoby v elektronických médiách mala cestu vystlanú iba jedna moderátorka a akoby v rôznych súťažiach - nech prepnete kamkoľvek, boli stále rovnaké tváre. Pri kultúrnych oceneniach je to podobné: všade oceňujú rovnakých ľudí. Neprekáža vám to?

Trendom je sledovanosť relácií, ktorá určuje ich popularitu. A tak je to aj s televíznymi tvárami. Čím častejšie sa objavujú, tým sú známejšie. Kedysi boli tváre takej aj onakej televízie. Dnes neviete, čo sledujete, pretože jeden človek dokáže počas pol roka vystriedať relácie na všetkých kanáloch. Bola som na stáži v BBC, kde sú niektorí moderátori identickí s televíziou, ktorá ich desiatky rokov profilovala. Nie je nič mimoriadne vidieť šesťdesiatročného politického komentátora, ktorý reportuje z Bejrútu, kde vedie s katolíckym biskupom rozhovor typu: "Pamätáš sa, ako sme tu pred desiatimi rokmi hovorili o možnom vojnovom konflikte... a pred pätnástimi rokmi si hovoril niečo iné..." Znamená to, že v BBC je desiatky rokov, že za ten čas spoznal dôverne biskupa a v Bejrúte tiež nie je prvýkrát. To je televízna osobnosť, ktorá kontinuálne drží dôveru diváka svojou profesionalitou, kontaktmi, skúsenosťami. Skutočne rozumie situácii vo svete, lebo ju mapuje dlhé roky. Ten človek je autoritou niekoľko desaťročí. U nás stále skúšame nové tváre, a keď objavíme tú pravú, zruší ju ďalší riaditeľ.

A autority sú len tí, o ktorých hovorí bulvár.

Veď je to smiešne. Myslím, že si to naozaj nezaslúžime.

Vás bulvár obchádza. Nepredávate mu pikantérie zo svojho života, nezúčastňujete sa na jednoduchých kvízoch, nepredávate sa každodenne. Smrdia vám peniaze?

Ó, to sa tak nedá nazvať. Pravda je, že čím som staršia, tým viac si vážim zdravý žalúdok aj to, že mám dobrú a pevnú strechu nad hlavou. Netreba mi zarobiť na štyri domy ani zjesť za troch, preto ani nemusím lietať z jedného kšeftu do druhého. Vcelku som spokojný človek, ktorý sa riadi heslom - nie je bohatý ten, kto má veľa, ale ten, kto má dosť. Zdá sa mi, že nateraz som celkom spokojná.

A ako je to s vašou krásou? Nepriberáte, vrásky vás míňajú. Poviete nám, či krása bolí?

Nebolí. Celkom prirodzene si v tomto veku žijem s tým, čo mám. Netrýznim sa hladom, naopak, doprajem si všetkého s mierou. Mám šťastie, že ma baví pohyb. Môj muž hovorí, že mám stále „zaradenú päťku".

Krása, a najmä tá duchovná, je prítomná predovšetkým v predvianočnom čase. Aký máte vzťah k tomuto obdobiu?

Upratovanie duše, v srdci aj doma a okolo seba je veľmi dôležité. Advent je čas, keď vstupujeme viac do seba a snažíme sa pripraviť na Vianoce. Myslíme na tých, ktorých máme radi, premýšľame nad darčekmi, nad tým, aká bude atmosféra u nás doma. Teraz sme hádam všetci nežnejší a chceme sa chváliť navzájom a rozdávať si radosť. Keď nesvieti slnko, aspoň toto nás hreje.

Aké boli Vianoce v čase vášho detstva?

Biele a rozprávkové. Absolútne čarovné, pretože naša mama dokázala urobiť aj z maličkostí veľké zážitky. Mala talent vyčariť nám takmer rozprávkovú feériu. My to až tak nevieme. Keď sa v myšlienkach vrátim do detstva, nachádzam raj, z ktorého ma hneď tak rýchlo nikto nevyženie. Kedykoľvek, keď je zle... sa sem v spomienkach môžem vrátiť.

Keďže veríte na anjelov, ako to bolo vo vašom detstve s Ježiškom?

Moji rodičia boli takmer ateisti, katolíčka sa stretla s evanjelikom, a tak náboženskú výchovu ani jeden nebral vážne. Nechodili sme ani do kostola a mali sme množstvo priateľov iných vierovyznaní. Keďže sme bývali v multikultúrnych Košiciach, oslavovali sme katolícke aj evanjelické sviatky, Jomkipur, pravoslávne Vianoce a podobne. Vždy som bola skôr ekumenistka. Navyše, otec ako letecký inžinier často pracoval v arabských krajinách a celé dni nám rozprával svoje zážitky.

Ježiša ste teda vnímali ako historickú postavu?

To moje detské vedomie bolo rozštiepené na dva póly: na jednej strane emotívny nádherný vianočný rituál Ježiška, ktorý som vnímala u babičky na dedine plnej pastorálneho mieru v duši a na druhej strane skutočná historická postava filozofa, o ktorom nám rozprávali rodičia, a o ktorom som čítala. Paradoxné je, že v detstve mi bola bližšie historická postava, ktorá menila dejiny ľudstva smerom k múdrosti a ušľachtilosti, a dnes vnímam vieru ako najväčšiu duchovnú silu a istotu.

Ako vieru vnímajú vaše deti a manžel?

Aj moje deti boli vychované veľmi slobodne, obe sme krstili v školskom veku, v ktorom si to samy želali. Ježiškovi však dodnes píšu. Pestujú si tento krásny zvyk, vedia, že je to hra, ktorá ich drží v „detskej izbe". Urputne dodržiavajú aj listovú formu: Píšu: Milý Ježiško, ty vieš, že som celý rok poslúchala, veľmi ťa prosím, aby... Takže toto mi už poslala aj moja dvadsaťjedenročná dcéra z Utrechtu, aj malá šestnásťročná. Tak ako ony hrajú, zahráme si to stále spolu. Zasa príde Ježiško...

Kto je u vás väčší Ježiško - vy alebo manžel?

(Veľmi sa smeje.) A všetci svätí okolo! No teda neviem. Fakt je, že manžel pochádza z veľmi nábožnej katolíckej rodiny. Jeho strýko je dokonca vo Vatikáne veľká osobnosť. Profesor Jozef Heriban, aj u nás na Slovensku nedávno ocenený štátnym vyznamenaním, patrí medzi významných vykladačov Biblie.

Na toto teda váš manžel skutočne nevyzerá...

Nevyzerá, ale je. Tak bol vychovaný, má v sebe tento duchovný rozmer, a preto je on v našej rodine väčší Ježiško. Mne sa páči jedno porekadlo: Dobré dievčatá sa dostanú do neba a zlé všade. Možno patrím k tej druhej skupine.

Vaše dvojkariérové manželstvo je príkladom toho, že pri troche námahy a vôle sa dá zladiť úspech s láskou a domácou pohodou. Máte na to recept?

Nie je to vždy zladené, niekedy je to džez a disharmónia. My to zvládame, máme sa radi, vážime si jeden druhého a sme disciplinovaný pár. Človek po tridsiatich rokoch manželstva nemá veľké možnosti. Manželstvo je často prísna regula, rozum a tolerancia. Vôbec nie sme ideálni, ale obaja máme v sebe výkričník zodpovednosti. Keď sa aj pohádame, radšej sa rýchlo udobríme.

Nie je to aj vec dobrej výchovy?

Určite. Pochádzame z takých rodín, kde to rodičia spolu dotiahli do víťazného konca. Máme pred sebou dva svetlé príklady, no niekedy je to fakt veľmi ťažké.

Ešte žijú obaja vaši rodičia?

Chvalabohu, áno. Otec bol na dámskom klube a mama sa stará ešte o 97-ročného dedka. Otec ju tu zaskočil tým, že jej všetko musí porozprávať. Minulý rok naši oslávili päťdesiat rokov spoločného života. To je super. Nie je totiž nič ľahšie, ako to zabaliť. Tých situácií, keď si povieme, že kašleme na to, je kopec. Napokon, veľa v živote je taká virtuálna realita. Hádame sa pre hlúposti, pre hlúposti sa aj ľúbime.

Čo považujete vo svojom doterajšom živote za najväčšie šťastie?

Život sám a fakt, že som sa narodila, tu a teraz. Teším sa, že som na svete.

Čo je podľa vás najväčší hriech?

Ublížiť druhému človeku tak, že ho zničíme. Ži a nechaj žiť, je to najkrajšie, čo môže byť.