lavirista Uri Caine sa so svojou družinou vrhol priamo na samotného klasika.
Klasici v kartóne
V januári uplynulo 250 rokov od Mozartovho narodenia. Dvanásť mesiacov sa jeho meno skloňovalo po celom svete ešte častejšie ako obvykle. Album Uri Caine plays Mozart patrí medzi tie zaujímavejšie príspevky.
Ide o ďalší logický prírastok do Cainovej diskografie. Už pred deviatimi rokmi sa na trhu objavila nahrávka s názvom Urlicht/ Primal Light. Boli na nej skladby Gustava Mahlera. Z jeho symfónií a piesní Caine povyberal ľudové melódie a tie si zahral s niekoľkými improvizátormi zo scény newyorského downtownu. K tradičným nástrojom pribral elektrickú gitaru, gramofóny a židovského kantora, výsledkom bola pôsobivá nadžánrová hudba.
Úspešné prijatie pomohlo ďalším projektom, vydávaným v kartónových obaloch na značke Winter&Winter. Jej majiteľ Stefan Winter je zároveň producentom aktívne usmerňujúcim „svojich umelcov“ a mnohí ho preto považujú za rovnako dôležitú postavu, akou je Manfred Eicher z mníchovského ECM records.
K Mahlerovi sa Caine neskôr vrátil ešte dvakrát, vždy trochu inak. A to je práve sympatické a typické aj pre jeho ďalšie pokusy s klasikmi. Wagnerove skladby nahral v úprave pre malý súbor priamo na benátskom Námestí sv. Marka, kde ich kedysi počúval sám skladateľ (1997), Bachove Goldbergovské variácie zasa poňal ako postmodernú exhibíciu štýlov a žánrov (2000), do Beethovenových Diabelliho variácií, ktoré boli pôvodne pre klavír, pripísal orchestrálne party (2002).
Moc Mozarta
Caine sa ukázal ako svojský skladateľ. Jeho práca pripomína moderných divadelných režisérov, ktorých inscenácie klasikov dopadnú ako nové autorské diela. Hoci nie každého osloví odvážne vstupovanie do originálov, nedá sa mu uprieť ich dôverná znalosť a muzikálnosť spracovania.
Po dlhšom hraní džezových štandardov a vlastných skladieb sa znovu rozhodol zmerať si sily s ďalším veľkým menom.
Čo sa ešte dá urobiť s Mozartom? Nie je veľa toho, čo by sme ešte nikdy nepočuli, zároveň hrozí množstvo rizík. Škoda, že do niekoľkých spadol aj Caine.
Album rámcujú tri časti Sonáty C dur, ktoré hrá sólový klavír v úvode, uprostred a na záver. Už po prvej téme Caine neodolá pokušeniu „zadžezovať si“, čo zostane typické pre väčšiu časť nahrávky. Z prepracovaného konceptu zostal mix klasiky a džezu.
Caine si vybral najmä notoricky známe skladby – Symfóniu G mol, Turecké rondo a áriu z opery Čarovná flauta. „Keď to hrajú priamo, vyznieva to ako skúška zle platenej divadelnej kapely s dídžejom z inej miestnosti,“ napísal britský The Guardian.
Nie je to celkom pravda, hudobníci hrajú svižne a dobre (najmä trubkár Ralph Alessi a klarinetista Chris Speed, ktorých improvizácie vyvažujú husľový part, kde je najviac Mozartových nôt). Rytmika šľape aj v nepravidelných rytmoch, jediný, kto tu vyznieva navyše, je dídžej. Newyorčan DJ Olive už zanechal pod gramofónmi aj výraznejšie stopy.
Problém je sila originálu. Mozartove nápady zatieňujú to, čo s nimi urobili Caine a spol. Zdá sa, akoby si len chceli schuti zahrať. To sa podarilo, ale táto zostava má na viac.
