“
Ostatne, táto preferencia sa dá ľahko vystopovať aj počas dlhoročnej Claptonovej umeleckej cesty. Caleova After Midnight bola najväčším hitom z rovnomenného debutového albumu z roku 1970, sarkastická Cocaine sa o sedem rokov neskôr objavila na albume Slowhand.
Keď Clapton v roku 2004 organizoval v texaskom Dallase trojdňový festival Crossroads s nevídanou účasťou špičkových gitaristov z oblasti rocku, blues, džezu i country, jedna z prvých pozvánok išla práve na adresu Calea. Ich spoločné vystúpenie patrilo k vrcholom festivalu a pripravilo pôdu na ďalšiu spoluprácu.
V auguste minulého roka sa zavreli do štúdia. Aj keď pôvodne malo ísť len o Caleovo produkovanie Claptonovho albumu, chémia zo vzájomnej spolupráce vyústila v regulárny spoločný album nazvaný The Road To Escondido (Cesta do Escondida), čo je meno mestečka v Kalifornii a Caleovho bydliska.
Ak tentoraz vynecháme vymenovávanie notoricky známych Claptonových hudobných zásluh v skupinách ako Yardbirds, Bluesbreakers, Cream či Blind Faith, možno ho charakterizovať aj ako človeka, ktorý cieľavedome kráča za svojimi snami. V roku 2000 si doprial album príjemných duet s B. B. Kingom, v roku 2004 konečne natočil piesne svojej hlavnej inšpirácie, bluesovej legendy Roberta Johnsona.
Kariéra J. J. Calea nikdy nebola tak na očiach ako Claptonova. Pre zasvätených však jeho (len) trinásť albumov za viac než štyridsaťročnú kariéru predstavuje istotu. Dnes 68-ročný rodák z Oklahoma City uvádza ako svoje hlavné inšpiračné zdroje Cheta Atkinsa, Chucka Berryho a Les Paula. V 80. rokoch sa jeho albumy vôbec nedostávali do rebríčkov, čo však len upevňovalo jeho status kultového umelca-čudáka, ktorý sa nepotrebuje prezentovať v médiách.
Cesta do Escondida väčšinou plynie v pokojných tempách, akoby sa v kalifornskom teple nebolo kam ponáhľať. Šoférom je zjavne Cale - napokon, kým J. J. je autorom jedenástich vecí, Eric len jedenapol. Ak sme pred pár riadkami rozdeľovali Claptonovu tvorbu z hľadiska masovosti, tento album veru tiež nebude žiadny Thriller. Ide totiž o nanajvýš staromódnu záležitosť.
Napriek faktu, že si lídri pozvali na nahrávanie naozajstnú all star rytmiku (okrem iných basisti Nathan East a Gary Gilmore, bubeníci Abe Laboriel jr. a Jim Karstein), tá ochotne stojí v pozadí až na hranici stereotypu. Ešte slávnejšími spolupracovníkmi sú Taj Mahal a klavirista Billy Preston preslávený z beatlesovského Let It Be, ktorý sa vydania albumu, bohužiaľ, nedožil.
Výhrady možno mať i k príliš čistej produkcii so zdôraznenými vokálmi a perkusiami, korene bývajú trochu zemitejšie. Vrchol? Asi vo chvíľach, keď čisté a úsporné sóla oboch protagonistov rozsvietia melancholickú Hard To Thrill.
Krátko po vyjdení albumu sa zvyčajne robí propagačné turné. Pre svojrázneho Calea sa však fanúšikovia mimo Kalifornie spoločných koncertov zrejme nedočkajú. „Neznáša cestovanie a chce hrať len na miestach, kde sa môže dopraviť autom z Escondida,“ hovorí o svojom kolegovi Clapton. ,,Nechce chodiť ani výťahom. Keď sme bývali v Los Angeles v hoteli Four Seasons, žiadal izbu na druhom poschodí.“ Vďaka teda aspoň za tých 14 piesní.
Autor: MARIAN ZIMA (Autor je hudobný publicista)
