Slovák MARTIN KUKUČKA, člen česko–slovenskej vychytenej divadelnej dvojice SKUTR, sa so SME stretol cez víkend po predstavení.
V Prahe je SKUTR vychytenou značkou. Na Slovensku nie ste známi. Ako ste sa cítili s predstavením Ráj srdce – labyrint světa na slovenskom javisku?
„Zvláštne. Premiéra bola v divadle Archa, v najlepšom divadle v strednej Európe, vozia sa tam najzaujímavejšie hry z celého sveta. Aréna nás sklamala.“
Čím?
„Z technickej stránky by mohlo divadlo fungovať lepšie. Tiež tam bola veľká neochota. Mám pocit, že na Slovensku sa nedokážeme navzájom vážiť. Na druhej strane je pre mňa veľkou satisfakciou, ako prijali predstavenie diváci. Slováci sú veľmi citliví a vnímaví a z toho mám radosť.“
Pražské divadlo Archa vám ponúklo rezidenciu ešte ako študentom na DAMU. Čím ste ich zaujali?
„V Arche sa robí zaujímavé divadlo, preto sme sa tam s Lukášom nanominovali, že tam budeme trhať lístky a pomáhať. Tak sme sa dostali do kontaku s celým zázemím Archy, pozvali sme ich na naše absolventské predstavenie. Archa dovtedy 10 rokov len vozila projekty a vtedy sa rozhodli, že budú robiť aj vlastné. Tak vznikol náš Nickname a Archalab. Každý rok si zadáme tému a potom tvoríme špecifické predstavenia. Skúšame tam experimentovať, hľadať nové formy, a najmä nového diváka, ktorý nie je zvyknutý chodiť do divadla.“
Nickname v Prahe vzbudil veľký ohlas. Bolo to témou hry - chatovanie?
„Určite. Ľudí tiež prekvapilo, že o chatovaní sa dá hovoriť aj pohybom, nielen slovom. A tiež herci predviedli precízny výkon. Precíznosť mi na Slovensku chýba.“
Hovoríte o Slovákoch, akoaby ste ním vy neboli.
„Hovorím o Slovákoch ako človek, ktorý trochu stratil domov. Na jednej strane žijem ôsmy rok v Prahe, ale doma tam nie som, aj keď tam mám zázemie. Rozprávam po slovensky a vnútri som stále Slovák.“
Čo to znamená?
„Špecifický typ humoru, temperament, vnímanie veci. Na Slovensku vidím zvláštny prístup - ľudia sa na začiatku veľmi nadchnú pre vec, a zrazu z toho nič nie je. Prešlo dosť rokov od éry komunizmu na to, aby sme sa naučili byť féroví a začali stavať občiansku spoločnosť. Kým sa nebudeme navzájom rešpektovať, turisti to nezachránia. A to už je moment, keď hovorím o Slovákoch z nadhľadu. Veľa s divadlom cestujem a vidím, že ho nerobíme tak kvalitne, ako si aj tu, aj v Česku myslíme. Nejde o talent, dramatický aj muzikálny tu je veľký, aj tradícia je bohatá. No nenašla sa cesta, ako to dotiahnuť ďalej.“
Čím to je?
„Myslíme si, akí sme úžasní, keď máme vysoké HDP. Ale štát, ktorý nebude podporovať kultúru, nemá šancu existovať ako kultúrny štát. Vtedy sa Slováci namiesto toho, aby podporovali kultúru sami v sebe, snažia napodobniť iné kultúry. Zaslepenosť toho, čo je doma a adorovanie toho, čo je vonku, je veľká škoda. Vieme o každom prdnutí v Anglicku, ale nevieme, čo sa robí v Poľsku či Srbsku, ani v Česku. Tento región je veľmi bohatý. Napríklad slovenskí tanečníci sú žiadaní po celej Európe, len na Slovensku si ich nikto nevšíma.“
Bol by ste taký úspešný, keby ste tu zostali?
„Nebol.“
Do Archy prichádzajú naozaj najväčšie mená od Vandekeybusa po Brooka. Ako sa pri nich cítite?
„Na jednej strane je to super pocit, keď vidíme našu fotku vedľa DV8. Na druhej strane je to veľký záväzok, prídu na nás rovnakí diváci. Núti nás to kopať sa k profesionalite. Ale snažíme sa využívať naše špecifiká. Latka je vysoko, ale máme chuť to tam dotiahnuť. Aj keď... vždy po takom predstavení si hovoríme, že radšej pôjdeme predávať párky.“
Aké sú vaše špecifiká?
„Je to kombinovanie jednotlivých zložiek - slova, pohybu, spevu, bábok. Metafora hmoty. Povedať – som zamilovaný, znie niekedy veľmi nešikovne. Keď to vyjadrí bábka alebo pohyb, nesie to silnú emóciu. Avšak efektívnosť jednotlivých foriem podriaďujeme vždy situácii. “
Určite? Čo predstavenie Duší dítě, v ktorom tancovala tehotná tanečníčka? Vraj vzniklo tak, že ste jej navrhli, či by neotehotnela.
„Tanečníčka Adélka chcela otehotnieť, ale my sme mali pred sebou festivaly s divadlom. Tak sme jej naplánovali, dokedy to musí stihnúť. No a ono to vyšlo, tak sme jej za odmenu dali predstavenie. Bruško tehotnej ženy je také krásne, že sme si ho chceli nasvietiť. Takže tu sme boli inšpirovaní krásou tela, ako to býva pri výtvarnom umení.“
Nebolo to trochu šialené? Veď bola v 8. mesiaci.
„Vedeli sme, že v každom momente môžu vzniknúť komplikácie. Skúšalo sa inak, vo veľkej pohode.“
Často využívate pohyb v predstaveniach. Ako vy vnímate tanec?
„Tancoval som odmalička. Moja mama je choreografka, vytváral som s ňou choreografie.“
Vaše predstavenie sú plné sviežich nápadov. Nebojíte sa, že sa vám minú?
„Bojím.“
A potom?
„Budem predávať tie párky.“
Alebo vykrádať nápady?
„Určite, ale to sa musí. Dnes ťažko môžete urobiť niečo iné. Ale môžete nové témy rozprávať starými alebo vykradnutými formami, ale tým, že je to pre vás veľmi dôležité a osobné, tak v tej chvíli nejde o vykrádanie. Keď ide o nutnosť rozprávať na javisku, keď máte na to dôvod, tak sa môže vykrádať.“
V 80. rokoch bola na FAMU silná slovenská generácia. Dalo by sa povedať, že sa teraz presunula na DAMU? Okrem vás tam študovala Natália Deáková, ktorá si Polaroidmi získala kritikov aj verejnosť, Jaro Viňarský zas vyhral hlavnú českú tanečnú súťaž.
„Ešte Vilo Dočolomanský. Neviem, či sa dá porovnávať. V Českej republike dostalo veľa Slovákov šancu venovať sa divadlu a využili to. Koncepčné české myslenie je pre temperamentných Slovákov veľmi užitočné.“
Platí to aj pre vašu umeleckú dvojicu s Lukášom Čechom?
„Absolútne. Lukáš je strohý intelektuál s jasným myslením a ja dávam emócie a temperament.“
Čo je rajom vášho srdca?
„Neviem.“
Nerobili ste to predstavenie preto, aby ste to zistili?
„Hej, na začiatku som si myslel, že je to nutela. Ale zistil som, že bez tejto závislosti dokážem existovať. Ale nedokážem existovať bez takýchto projektov. Pri ktorých sa stretnú ľudia, vzniknú vzťahy a zostávajú v človeku akoby naveky.“
