Nasledujúce Vianoce, keď škatuľu s ozdobami vytiahnem a zbavím prachu, celá rodina zasadne k stolu a čítam všetky úžasné odkazy, ktoré sme si zanechali. Usmievame sa a rekapitulujeme do akej miery sa naše želania naplnili. Vždy zabudneme, čo sme si priali, a keď zaznejú moje slová, zisťujeme, že mnoho vecí sa nám skutočne splnilo. Tak to u nás funguje už niekoľko rokov. Až na tento posledný...
Dnes som škatuľu rozbalila sama. Obsah listu sme si totiž dobre pamätali. Keď som v januári 2006 písala svoj posledný odkaz, manžel bojoval s rakovinou. Jeho kolónku snov zaplnilo jedno jediné slovo - zdravie. I ja som bola tohto roku stručná. Želala som si lásku. Našu lásku. Aby bola čoraz pevnejšia a zvládla všetky skúšky, ktoré nám život uštedruje. Posledné riadky patrili synovi. Pamätám si, ako hrdo zahlásil, že si želá stále Vianoce a aj bračeka :-) I jeho slová boli vzorne zapísané (i keď bračeka už mal).
Dnes ma zaplavil pocit nostalgie. Hľadela som na zapísaný papier a v hlave sa mi odohrávali útržky doslova vytrhnuté z uplynulých mesiacov.
- Ahoj Anka, ako sa máš? - Ahoj Julka, veľmi zle. Som v nemocnici, potratila som nášho vytúženého anjelika...
- Mami, prečo to dievčatko nemá vlásky? - Zlatko, to dievčatko je choručké ako náš tatinko...
- Ďuri, ponáhľaj sa, babička je v nemocnici...
- Dnes je výročie smrti tvojho otca, pôjdeme mu s deťmi zapáliť sviečku na cintorín...
... Smutné chvíle sa striedali v mojej mysli rýchlosťou blesku za tie krásne, šťastné, úsmevné... Miestami mi až mráz prechádzal po tele...
- Jéj, pozri, Nikolasko urobil prvé krôčiky!
- Jurko, si šikuľko, krásne si recitoval na škôlkarskej besiedke.
Ľúbim Ťa - slová, ktoré sme si šepkali na našej prvej rodinnej dovolenke vo štvorici.
Pri spomienkach slzy nenechali na seba dlho čakať a kotúľali sa po mojej tvári. Syn sa ma spýtal tichým hláskom:
Mami, čo si dnes taká uplakaná?
- Vieš, zlatko, aj maminky sú niekedy smutné.
- Ale ty nesmieš byť smutná, ty máš nás!!!
Máš pravdu, nech si už v živote želám čokoľvek, to najväčšie želanie sa mi splnilo - mám VÁS!
Už teraz viem, že v januári, keď budem písať nový list do našej vianočnej škatule, moju kolónku opäť zaplní zdravie a láska. Dúfam, že aspoň deti budú písať obšírnejšie, nech máme čo ďalšie Vianoce pri čaji zhodnocovať. Mám totiž jeden zvyk...
kiskova.blog.sme.sk
Autor: JÚLIA KIŠKOVÁ
