ku‘. A vlastne, ktoré dieťa ju potrebuje?

Môžem za to, že mi robí neuveriteľnú radosť tá ich nefalšovaná iskra v očkách, keď rozbaľujeme škatuľe, ktoré práve priniesol poštár?

Darčeky som chcela pokúpiť skôr, aspoň pre deti. Lenže som ich nemala šancu ukryť. Obaja trhali papier skôr, ako som ich stihla položiť.

To sa už nedá zastaviť. Bola som zvedavá na ich reakcie. Možno by s týmto niekto problém nemal, škatule by s kamenným výrazom odložil a fňukajúce deti by ho so slzavými očami prosili.

Teraz mám objednané ďalšie darčeky, jedna škatuľa je už v skrini, dúfam, že ju nijako zázračne nenájdu. Ostatné darčeky oddychujú na pošte. Tam to majú istejšie, pretože inak nesplnia svoj účel. Môžem za to? Ja nepotrebujem ničaté nič. Teda, tiež už som svoje dostala. V noci som ‘parila‘ hru Dreamfall. Manžel to tiež nevydržal a dal mi ju skôr.

Šťastné a veselé a keď práve cítite, že ste unevení z toho rozruchu okolo seba, verte, že práve deti vám to všetko vynahradia. Sú zázračné.

vrablanska.blog.sme.sk

Autor: IVKA VRABLANSKÁ