Fotografia síce zapôsobila, vyzerala optimisticky, ale vojaci poznali inú realitu. Američania a Japonci bojovali v Pacifiku, na malom ostrove Iwo Jima. Kým vzišiel víťaz, ešte to pár týždňov trvalo. Japonci sa vrhali do vražedných operácií, Američanov muselo byť až sedemdesiattisíc, aby ich premohli.
Chce sa k tomu dnes ešte nejaký Američan vracať? Losangeleskí filmoví kritici si myslia, že by sa mal. Film Clinta Eastwooda Listy z Iwo Jima vyhlásili za najlepší, aký sa dá tento rok vidieť.
Nie je to úplne samostatný film, Eastwood na túto tému nakrútil ešte jeden, Zástavu našich otcov. Premietať sa začal pred dvomi mesiacmi - a v sálach akoby nebol. Počítať s tým, že Listy z Iwo Jima budú mať návštevnosť vyššiu, sa nedá.
Eastwooda sa už, samozrejme, pýtali, prečo sa na tieto dva filmy dal. BBC ho citovala: „Neviem. Niekedy prosto dostanete taký pocit. Máte tušenie, že by z toho mohlo byť niečo poriadne.“
Verejnosť však konečne donútila Georgea Busha povedať, že sa mu v Iraku nedarí a je možné, že Američania majú práve teraz vojnových tráum dosť. K svojej vojne sa nevracali radi ani muži z Pacifiku. Že boli vtedy úspešní, nerozhodovalo. Knihu Zástava našich otcov (podľa nej je Eastwoodov film nakrútený) napísal James Bradley, hoci na slávnej fotografii je jeho otec John. Na svojej stránke James Bradley píše: „Môj otec pomáhal vztyčovať zástavu na Iwo Jima. Ale nikdy o tom nehovoril. Moja práca spisovateľa sa začala tým, že som pátral po jeho tichej minulosti.“
Aj pre Japoncov je to citlivé rozprávanie. Pred pár mesiacmi rozporuplne prijali film Slnko, ktorý nakrútil ruský režisér Alexander Sokurov. Je o ich kapitulácii a potupnej chvíli, keď sa cisár Hirohito musel verejne vzdať Božieho pôvodu.
Film Listy z Iwo Jima je najmä ich príbehom. Je postavený na telegramoch, z frontu ich veľmi často posielal generál Tadamichi Kuribayashi, vraj vzdelaný a osvietený človek.
„Nešiel som do toho s tým, že nakrútim jeden film o víťazoch a druhý o porazených. Chcel som skôr ukázať, aké straty a obete boli na oboch stranách. Spolu s odvahou a odhodlaním,“ zhrnul Eastwood pre časopis Studio.
Pokúsil sa o intímne rozprávanie, čím by jeho filmy mohli pripomenúť meditatívnu Tenkú červenú líniu Terrencea Malicka spred ôsmich rokov. Aj on rozprával o vojne v Pacifiku, ale z roku 1941.
Druhým rozdielom je, že tam hrali hollywoodske hviezdy na čele so Seanom Pennom. Eastwoodov diptych nemá v titulkoch žiadne veľké meno, ak teda nepočítame jeho. Sedemdesiatšesťročného režiséra, ale stále bodrého a oscarového.
U nás sa film Zástava našich otcov bude premietať v marci, Listy z Iwo Jima o mesiac neskôr.
