jeden jav – výrazné zastúpenie osobitých speváčok.
Umenie coververzie
Joanna Newsom, sesterské duo CocoRosie, Colleen, Hanne Hukkelberg. Pre mnohých zatiaľ neznáme mená, no kto už počul ich albumy alebo koncert, väčšinou im okamžite prepadol. K nám táto scéna preniká nenápadne, no o to intenzívnejšie. Zatiaľ sa dalo naraziť na dve mená, Eriku Stucky a Susannu Wallumrod.
Prvá z nich je Američanka žijúca vo Švajčiarsku, ktorá hrala v lete na trenčianskej Pohode, druhá je Nórka, ktorá zatiaľ docestovala len do Prahy, no zase jej albumy u nás zoženiete. Obe speváčky majú nezvyklé sprievodné kapely, no čo je ešte zaujímavejšie, obe spievajú známe hity vo veľmi osobitých verziách.
Z cudzích nápadov sa mnohí hudobníci často snažia vydolovať niečo nové. Spravidla je to vývar spôsobený nedostatkom vlastných nápadov, no existujú aj výnimky. Keď sa niekomu podarí nasvietiť originál z úplne iného uhla a vniesť do neho seba – ako napríklad Hendrix Dylanovu All Along The Watchtower alebo Joe Cocker beatlesovku With A Little Help From My Friends. Presne z tejto tradície vychádzajú aj obe spievajúce dámy.
Erika a jej (anti)pop
Bolo to zjavenie, pripomínajúce Ivu Bittovú v najlepšej forme. Spoza komorného pódia na našom najväčšom letnom festivale sa ozval detsky džavotajúci hlas, ktorý preskočil do divých výkrikov a vzápätí sa objavilo útle žieňa. Nebadaným pohľadom kývlo na dvoch spoluhráčov, ktorí spustili rovnako bizarne. Tuba a trombón nie sú práve bežné sprievodné nástroje, no Bertl Müller a Jon Sass sú virtuózni improvizátori. Skvele dokázali nahradiť tradičnú kapelu aj prispôsobiť sa Erikinmu hlasu.
Rovnako dôležité ako fakt, že na Pohode táto trojica hrala, bolo, čo vlastne hrala. Notorické hitovky popových celebrít – Bad Michaela Jacksona, Walk this Way od Aerosmith či Stingovu Roxanne. Každú po svojom, zvukovo aj obsahom. Napríklad v spomínanej Roxanne punkový náboj originálu potláča precítený spev s nenápadne pradúcimi dychovými nástrojmi. Text o prostitútke podávaný ženskými ústami nadobudol nečakaný rozmer, z opisu najstaršieho remesla sa stal akoby odkaz matky dcére. Vznikol tak druhý, rovnako silný originál.
Susanna – krása pomalosti
Pre Američanku je jemná poloha zriedkavá. Je to dané aj jej tmavším hlasom, ktorý zvláda naplno odpáliť mužské rockové hymny. Ale práve vďaka tomu výrazne vyniknú rozdiely a podobnosti oboch speváčok. Je to jasne počuť na albume Melody Fountain, ktorý dala Susanna Wallumrod dokopy s Mortenom Qvenildom.
Hoci dvojica pôsobí pod názvom Susanna and the Magical Orchestra, nejde o zavádzanie. Dokážu zaplniť priestor tým, čo je dnes v hudbe zriedkavé – minimom tónov a úžasným napätím prameniacim z kombinácie krehkého ženského hlasu a rozvážne ukladaných akordov na rôznych klávesových nástrojoch.
Od úvodného zašepkania v Hallelujah Leonarda Cohena sa ocitáte v úplne novom svete. Všetko tu plynie dvojnásobne pomaly, s hrejivými archaickými zvukmi klávesov kašľajúcimi na nejaké sóla. Hoci originály spoznáte okamžite, počúvate úplne nové pesničky.
„Ak si myslíš, že je to ľahké robiť jednovečerné záťahy, vyskúšaj (...) Starneš, šedivieš, dochádzajú ti nápady, zle ťa platia,“ líči Susanna mrazivo rockerský život v It’s A Long Way To The Top od austrálskych AC/DC. Namiesto elektrických gitár počujete čembalo, ktoré ešte v refréne podoprie zvuk veľkého organu.
Aj Wallumrod siaha takmer výlučne po mužských skladbách, no jej výber je žánrovo ešte pestrejší: nechýbajú v ňom ani hitovky Boba Dylana, Princa, Joy Division alebo Depeche Mode.
Všetky originály slúžia Susanne a jej jednočlennému orchestru len na odraz do vlastného sveta, v ktorom niet zbytočných tónov ani slov. V depešáckej Enjoy the Silence výstižne spieva: „Všetko, čo som kedy chcela a potrebovala, mám v náručí, slová sú dosť nepotrebné, vedia iba ublížiť.“
K tomu sa dá dodať už len to, že ide o jedného z najvážnejších kandidátov na album roka.
FOTO – MICHAL BURZA, RUNE GRAMMOFON
