Pinochet: diktátor do úplného konca

Jedni ho velebia ako hrdinu, druhí zatracujú ako diktátora. Augusto Pinochet. Železnou päsťou vládol 17 rokov.

Ďalších takmer sedemnásť rokov pred spravodlivosťou unikal. Rozdeľoval Čile ako všemocný muž v tmavých slnečných okuliaroch aj ako vetchý starec s prvými príznakmi demencie.

Čile bolo do roku 1973 jednou z najstabilnejších juhoamerických krajín a vyhýbali sa mu vojenské prevraty. Ten, ktorý v septembri 1973 viedol Pinochet, patril medzi najkrvavejšie a najbrutálnejšie.

Allende mu veril

Marxistický prezident Salvador Allende sa stal jeho najprominentnejšou obeťou. Len niekoľko týždňov predtým o Čile vyhlásil: „Je to krajina, ktorej verejný život zabezpečujú civilné inštitúcie a ktorá sa môže oprieť o vysoko profesionálne vojenské sily s hlbokým zmyslom pre demokraciu.“

Pinochet, najstarší zo šiestich detí colníka, nepochádzal z vojenskej rodiny a nenarodil sa ako charizmatický vodca. Hovorili o ňom ako o prostom mužovi, ktorého vojenská kariéra bola skôr núdzovým riešením. Pre nedostatok disciplíny ho vyhodili zo štátnej školy a neuspel ani na súkromnej. Prijatie do vojenskej školy zvládol údajne na tretíkrát.

Jeho rovesníci však tvrdia, že Pinochet pôsobil ako perfektný služobník. A lojalita zrejme u prezidenta Allendeho zavážila, keď ho v auguste 1973 vymenoval za vrchného veliteľa pozemných vojsk. Historici si nie sú istí, či Pinochet puč organizoval dlhšie, alebo sa pridal v poslednej chvíli. Rýchlo sa však zorientoval. Nespokojnosť s politikou Allendeho sa doma stupňovala a zvrhnutie socialistickej vlády vehementne podporovali Spojené štáty zhrozené z toho, že z Čile sa môže stať „ďalšia Kuba“ v regióne. Pinochet mal kontakty na CIA z roku 1956, keď ako vojenský atašé pôsobil na čílskom veľvyslanectve vo Washingtone.

Verejné popravy

Krátko po prevrate sa ujal moci. Rozpustil parlament, zakázal politické strany a vyhlásil sa za prezidenta. Len 11. septembra 1973 z politických dôvodov zatkli viac ako dvetisíc ľudí, do konca roka ďalších 13-tisíc. Zatýkalo sa priamo vo fabrikách, na univerzitách, v centrálach politických strán či v odboroch. Školy a verejné budovy sa premenili na koncentračné tábory. Najobávanejší bol štadión Estadio Nacional, kde zhromaždili 40-tisíc väzňov a verejne popravovali. Podľa nezávislej komisie zomrelo počas Pinochetovej vlády viac ako tritisíc osôb, ďalšie desaťtisíce skončili vo väzení alebo utiekli do exilu. Pinochetov režim zabíjal doma i v cudzine.

Úlohu hrdinu, ktorý zachránil krajinu pred komunizmom, hral až do konca. Až do konca mal stúpencov, ktorí s ním položili tisíce ľudských osudov na oltár ekonomických reforiem, ktoré v krajine presadili odchovanci uznávaného amerického ekonóma Miltona Friedmanna.

Na rozdiel od iných diktátorov Pinochet dokázal prijať porážku v referende v roku 1988 a postupne sa stiahnuť z verejného života. Robil to však s vedomím, či po tichej dohode, že v Čile má istý pokojný dôchodok. Až Veľká Británia v októbri 1998 prelomila tabu a nepriamo rozpútala sériu žalôb na generálovu hlavu. Pinochet sa však nikdy nedostal pred súd a jediné väzenie, ktoré zažil, bolo domáce. Osemnásť mesiacov strávil nedobrovoľne v Británii, kým ho prepustili domov zo zdravotných dôvodov a niekoľkrát nesmel opustiť svoj dom po žalobách za porušovanie ľudských práv. Jeho advokáti zakaždým uspeli s argumentom o zdravotnej nespôsobilosti. Zábery chorého starca pred súdnymi rozhodnutiami pravidelne striedali snímky arogantného generála.

Pokazená staroba

Na sklonku Pinochetovho života rady jeho obdivovateľov redli. Po správe o 27 miliónoch dolárov ukrytých na súkromných účtoch a žalobách za daňové úniky spľasol mýtus o mužovi, ktorý „nikdy nič neukradol“. Svoje 90. narodeniny už oslavoval takmer sám. Až potom prijal „politickú zodpovednosť“ za všetko, čo sa počas jeho éry stalo. No ani vtedy nič úprimne neoľutoval.