Prechádzate sa po šrotovisku pomedzi sporáky, ktoré dávno doslúžili, dolámané hojdačky a zvyšky rozbitých áut. Z hromád hrdzavých plechov trčia k oblohe pokrútené kusy stavebného železa. Čo z toho môže vzísť? Napríklad stolička Lady punk."K práci s kovom som sa dostal vlastne náhodou," vysvetľuje mladý sochár Luboš Pahuli. Práve dozváral a do rozhovoru sa mu príliš nechce - je unavený. Ale nakoniec sa chytí. "Zariaďoval som dom jednému klientovi, ktorý vlastnil firmu na recykláciu farebných kovov a on ma požiadal, aby som doplnky do interiéru vytvoril z tých vecí, s ktorými pracoval. Tak som chodil po šrotovisku a vyberal kusy, ktoré ma zaujali."
Šrotovisko je ako galéria
Kovový odpad samozrejme nie je jedinou Pahuliho východiskovou surovinou. Časť materiálu musel kúpiť, ale polámané, divoko pokrútené tvary odhodených vecí sa stali určujúcim motívom. "Celkové poňatie vychádzalo z týchto tvarov. Od svetiel, cez stoly a stoličky až po doplnky," vysvetľuje. "Aj nové veci vyberám tak, aby to pasovalo. Nechcem čistý tvar, chcem vzbudiť dojem, akoby všetko malo o chvíľu spadnúť."
Ľuboš Pahuli tvrdí, že má rovnaký vzťah ku všetkým materiálom - ale v jeho ateliéri veľa dreva, skla alebo kameňa nenájdete. Kov sa mu zadrapil do kože. "Šrotovisko je veľmi inšpirujúce," hovorí. "Akoby ste sa prechádzali po galérii. Hoci človek, ktorý tam príde vyhodiť hrniec to tak možno nevníma."
Rozvírené tvary stoličiek sa vám ponúkajú ako rozprávkové víly - zvábia a utancujú na smrť. Ako sa v nich asi sedí? "Ergonomicky sú v poriadku, možno sú len trošku chladné," tvrdí autor. "Keď robím na stoličke, navrhujem ju ako objekt. Ale každú vyskúšame a vypracujeme tak, aby bola pohodlná. Vankúše na ne nedávame - to by bol už cudzí objekt."
Nájde pekný kus dreva a vyrobí ho z kovu
S drevom sa Pahuliho dielni nepracuje, i keď sa v jeho návrhoch interiérov vyskytuje aj tento materiál. "Ak robíme celkový projekt, navrhujeme aj drevené veci. Tie nám ale vyrobí na zákazku iná firma," vysvetľuje L. Pahuli. Napriek tomu niektoré kusy vyzerajú ako z dreva, alebo pripomínajú vŕbové prútie. "Áno, ďalšou inšpiráciou je pre mňa príroda," priznáva sochár. "Veľa tvarov nájdem v lese, nakreslím si ich a vyrobím z kovu."
Aj šrotovisko je už len minulosťou, súkromnou zlatou baňou. "To bolo na začiatku, ale teraz už máme toľko zákaziek, že by nám nestačilo niekoľko šrotovísk. A na niektoré realizácie používame aj iné materiály. Šrot už používam najmä pre seba."
Všetky kusy, ktoré vyjdú
z Pahuliho dielne sú vyrobené iba pre určitý priestor, na zákazku, alebo v limitovaných sériách. A nikdy nevychádzajú
z náčrtov zákazníkov. "To robí dosť iných firiem. Klient musí byť stotožnený s tým, čo robíme my, inak neviem pracovať. Musí ma zaujať priestor, do ktorého mám robiť návrh, inak idem od toho," hovorí L. Pahuli. Ale niektorým želaniam vyhovejú
v ateliéri radi. Vraj: čím väčší úlet si želá zákazník, tým lepšie. "Na Slovensku som zatiaľ až také úlety nerobil, ale napríklad vo Francúzsku. Tam riešime aj väčšie veci do exteriérov. Máme zadaný len priestor a inak úplne voľnú ruku," hovorí L. Pahuli a dodáva: "Moje prvotné návrhy sú obyčajne oveľa divokejšie ako realizácia. Niekedy si to vynúti aj prostredie, keď riešime napríklad bar alebo reštauráciu, musíme si dávať pozor na hrany a výčnelky, aby to nebolo nebezpečné a aby mali ľudia pohodlie."
Železná droga
Niekedy sa musí teda aj tvorca krotiť, ale občasné chvíle na uzde si určite vynahradí, keď navrhuje nové veci. "Mám tím skúsených ľudí, takže už pracujem zvyčajne len na prototypoch a náročnejších veciach," vysvetľuje. "Práca so železom mi úžasne vyhovuje.
S ohňom a železom dokážete takmer čokoľvek, najkrajšie kusy. Ak má človek fantáziu, môže sa blázniť od rána do večera. Je to skoro ako droga."
MONA GÁLIKOVÁ
FOTO - ENDSIDE
