Volič, ktorý sa „zo závažných, najmä zdravotných dôvodov“ nemôže osobne dostaviť do volebnej miestnosti, môže požiadať o prenosnú schránku. Pojem „nespôsobilých“ osôb je špecifikovaný dosť nešťastne (t. j. nijako) a problém „nedostavenia sa neschopných“ je preto nedoriešený.

V praxi sa totiž táto zásada uplatňuje nasledujúcim spôsobom. Prídete so schránkou do určeného domu, kde vám povedia, že „dedko je chorý, odnesiem mu to do spálne“. Spoločenskému bontónu a vašim dobrým mravom sa prieči chodiť cudzím ľuďom po spálňach a zmysel pre empatiu vám nedovolí tyransky trvať na násilnom dovlečení inkriminovanej osoby. Preto taktne ostanete v predsieni, kým rodinný príslušník ochotne plní úlohu sekundárneho sprostredkovateľa. V menej pokryteckých prípadoch sa trik so spálňou nekoná, dedko (eventuálne babka) je prítomný, no údajne zle vidí, prípadne padnú podobné závažné zdôvodnenia. Rodinný príslušník upraví hlasovacie lístky a s noblesou požiada, aby tieto následne dedko, čoby autentický volič, milostivo do schránky vhodiť ráčil.

Vtipné je aj zistenie, že občan, ku ktorému ste s prenosnou schránkou prišli, o prebiehajú­cich voľbách nemal ani tušenia. Kým iniciatívna rodinka so širokým úsmevom krúžkuje babkin hlasovací lístok (tváriac sa, že plní jej vôľu), babka na vás pozerá ako pero z gauča a atakuje vás irelevantnými otázkami („A ty čia si?“).

Takýto systém je zlý a deravý. Rodinný (či iný) príslušník má de facto k dispozícii právo na dva hlasy, prípadne na tri a viac, po­dľa počtu „nespôsobilých osôb“. Iná vec je, keď niekto leží so zlomenou nohou a chce využiť svoje volebné právo.

Drvivá väčšina prípadov však zahŕňa takmer senilných respondentov, k voľbám indiferentných, ktorých existenciu využívajú iní ľudia, aby mohli druhýkrát hlasovať za vlastného kandidáta. Inými slovami, takéto široko vymedzené priznanie volebného práva sa stáva nástrojom zneužitia a robí z demokratických volieb frašku.

Osobitnou kapitolou sú ľudia s mentálnym postihnutím. Často sú zbavení spôsobilosti na právne úkony, toto sa však praktizuje podľa potreby. Na jednej strane rodinka dostane štátny príspevok na kúpu osobného auta, vzápätí „právne nespôsobilý“ človek príde do volebnej miestnosti ako riadne zapísaný volič, dostane líst­ky s obálkou a s pomocou iniciatívnej matky ich „upraví“.

A konečne, ľudia s nepravidelným pracovným časom. Ak majú počas jednodňových komunál­nych volieb napríklad dvojdňovú službu, pri neexistencii volič­ských preukazov sú diskriminovaní, čo v pejoratívnom vyjadrení značí, že si môžu maximálne trhnúť nohou. Ich práva nikto a nič nezastáva.

Autor: MARIANNA BUBLAVÁ