Budem robiť čokoľvek.... ak to bude práca nenáročná, primerane zábavná a tučne zaplatená. Veď načo som päť rokov študovala, no nie? Aj diplom mám červený. Lenže si, milá moja, neštudovala ani právo, ani ekonómiu, ani grafický dizajn. Študovala si SOCIÁLNU PEDAGOGIKU. A preto teraz skapeš od hladu. Mala si si to vtedy lepšie rozmyslieť.
Rozoslala som asi štyristo životopisov. Ohlas žiadny. Pedagogika je vraj poslanie. Preto ma teraz všetci posielajú do ...? Nakoniec sa zadarilo. Kamoška mi volala, či chcem prácu za osemdesiat litrov. Strašne som sa nahodila. Strašne som opilovala svoju angličtinu. A strašne som sa klepala. Tá milá pani mi po pol hodinke príjemného rozhovoru do môjho sacharínového úsmevu vysvetlila, koľko by som naozaj dostala. Osemdesiat? Ha-há! To ste museli zle počuť, je to osemnásť. Môj úsmev sa málinko vychýlil z osi. No dobre, hovorím si, dám pokoru. Veď to nie je až tak málo.
Lenže po vyše troch hodinách pohovoru som sa postupne dozvedala, že tú prácu možno ani nezvládnem (zdvíhanie telefónov a raz do týždňa vyplnenie dvoch tlačív), že nech sa zbytočne neteším, že si vezmem nejakú pôžičku a firma mi to podpíše, a že nech si nedovoľujem kradnúť ceruzky a spinky na papier. Keď som sa dozvedela, že moja kreativita v podobe samostatného odnášania obálok na poštu je, samozrejme, vítaná, postavila som sa a odišla. Na druhý deň mi volali a ja som povedala, že mám lepšiu ponuku. Sedieť doma je tisíckrát lepšia ponuka.
Ďalší pohovor bol podobne zábavný. Pani direktorka najskôr s tvárou kyslo stiahnutou krútila hlavou nad mojím životopisom. Vysoká škola, niekoľko zamestnaní, niekoľko vzdelávacích výcvikov... Bóže, to je neskúsené šteňa! Zrazu sa rozveselila: „Počkajte, niečo vám ukážem! Volám to terapia šokom,“ a sprisahanecky na mňa mrkla. Ukázala mi tabuľky, podľa ktorých by som bola vyplácaná. Bolo to menej ako suma, z ktorej som žila počas vysokej. Keď spozorovala moje poblednutie, povzbudivo dodala: „Výhoda je, že ste z Bratislavy. Keby ste museli platiť ubytovňu, neprežijete.“
Na ďalšom pohovore ma budúce kolegyne úpenlivo odhovárali od nastúpenia: Panebože, mladá, schopná, jazyky vie - čo by ste tu robili?! Veď tu zhnijete... Nájdite si iný flek!
Na ďalšom pán šéf - podnikateľ - netušil, aký je rozdiel medzi obratom a ziskom. A pyšne mi povedal „Tá baba, čo tu bola pred vami, tu vydržala týždeň!“ Ježiš, to ste ma povzbudili. Kedy môžem nastúpiť?
V septembri som už prepadala zúfalstvu. Mala som nočné mory, ako obalená v handrách, v dôchodkovom veku stojím pri kovovom sude a ohrievam si skrehnuté ruky nad ohníkom.
Pančucha s úsporami sa mi povážlivo stenčovala. No napokon som si to povedala pekne odvážne a nahlas: okej, som rozmaznaná, nevďačná , prieberčivá ako dánska princezná. Ale kým mám z čoho žiť, nepôjdem robiť niečo, čo by ma ubíjalo. Nebudem svoj čas tráviť v sivej kancelárii a vypĺňať tlačivá, nebudem predávať ľuďom tovar, ktorému nedôverujem a nenechám sa riadiť sebastredným psychopatom. Ja si jednoducho nájdem prácu, ktorá ma bude baviť a pri ktorej nebudem musieť koncom mesiaca predávať Nota Bene alebo stáť s plastovým pohárikom pod Michalskou. Je to pre mňa tak trochu aj o sebaúcte, ktorej sa snažím naučiť - ak verím, že mám schopnosti, nemusím brať všetko, čo sa naskytne, len aby som nebola „nevďačná“. Je to ako začať chodiť s hrozným (sprostým a páchnucim) chlapom, lebo „aspoň nejakého mám“.
A podarilo sa. Mne sa to čakanie a prehŕňanie naozaj vyplatilo. Mám prácu, ktorá ma baví a dokonca aj živí. Tak ak ma stretnete pod Michalskou s plastovým pohárikom v ruke - robím to už len ako hobby.
jilekova.blog.sme.sk
Autor: LENKA JÍLEKOVÁ
