Najmä slovenské hokejové hviezdy sa zhodli, že štvrtková exhibícia v Bratislave by si zaslúžila viac než 2833 divákov. Ľúto bolo Zdenovi Cígerovi: "Neviem, či sa ľudia už nedokážu pri hokeji zabaviť bez napätia o výsledok, alebo a priori nedôverujú, že peniaze z výťažku pôjdu naozaj deťom, ktoré ich najviac potrebujú. Škoda, my sme sa na ľade zabávali perfektne."

V slovenských hokejových pomeroch neprekvapilo, že na štyroch členov Siene slávy NHL z Toronta, ale ani na štyroch majstrov sveta zo Slovenska nebol zvedavý žiadny zástupca hokejového zväzu. Organizátori im permanentky poskytli.

Pretrvávajúca polarizácia medzi bývalým generálnym manažérom reprezentácie Petrom Šťastným a prezidentom zväzu Jurajom Širokým je zrejmé vysvetlenie. Zároveň však maličké, o provinčnej rozvadenosti. Do Bratislavy sa pozlietali ukázať svoje umenie pojmy ako Coffey, Larionov, Salming, Billly Smith. S hlavným motívom pomôcť slovenským talentom. Tu už hrubokožosť slovenských funkcionárov prerastá do cynického panciera. Keby sa chceli vyhovoriť, že s organizáciou nemajú nič spoločné, tak išlo o projekt do ktorého bola zapojená aj desiatka špičkových reprezentantov - Bondra, Cíger, Demitra, Gáborík, bratia Hossovci, Pálffy, Stümpel, Šatan a Višňovský.

Iste, predstava, že by sa prezident Široký predbiehal pri dražbe dresu Petra Šťastného vyznieva absurdne. Ale poďakovanie, či minimálne účasť na výnimočnom podujatí mu vyplýva z protokolu.

V tejto súvislosti divákov príznačne prekvapil náhly odchod Petra Šťastného v úvode druhej tretiny po krátkej výmene názorov s jedným z rozhodcov Jurajom Okoličánym.

"Teraz ma to aj trochu mrzí, kvôli poslaniu akcie a zahraničným hosťom. Možno som reagoval prchko, ale v zásadných veciach nepoľavím. Ten funkcionár bol vždy pravou rukou štruktúr okolo prezidenta Širokého. Povedal som mu to rovno, buď on, alebo ja. Nemal som žalúdok pretvarovať sa a odišiel som do kabíny," povedal pre SME vydýchaný, ale stále zapálený Peter Šťastný. Rozhodca Okoličány sa v tretej tretine už na ľade neobjavil. Možno mu došla kondícia, Šťastného kritika alebo oneskorená sebareflexia po predchádzajúcich trápne vyznievajúcich pokusoch o bonmoty s mikrofónom vo vrecku. Ľudí viac ako jeho vstupy určite zaujímala korčuliarska ľahkosť Larionova, ťah Mogiľného, prehľad Coffeyho i statočný výkon Libu na poste obrancu.

A ešte zdanlivo kozmetická chyba. Pri podobných exhibíciách býva nepísanou zdvorilostnou normou remízové rozuzlenie. Svetové hviezdy sa však v Bratislave akosi pozabudli, viedli 5:1 a na vyrovnanie domácim ostalo zúfalo málo času. Zamotaná situácia sa vyriešila po našom. Časomer ostal stáť na číslici 59.31 takmer pol minúty. Keď sa našim podarilo znížiť na 5:6, poskočil o dve sekundy. Aby vydržal až do vyrovnávajúceho gólu Haščáka. Ktovie, či to hokejoví velikáni okolo Coffeyho niekde na svete zažili? Keď videli v Bratislave nesmiernu zákulisnú snahu (mimochodom, koho by podobný ťah napadol, keby nebol súčasťou taktického folklóru pri presilovkách na slovenských štadiónoch už roky), chápavo ešte aj otvorili obranu.

Ale čo tie deti, pre ktoré sa to všetko veľké hralo. Možno by radšej našim odpustili prehru, ak majú zapochybovať aj o transparentnosti času.

Vydražené dresy